Slováci naprieč Slovenskom: DUKLA-DEVÍN 2006

Jeden starší príspevok o tom, čo všetko sa dá a za akých podmienok. A keďže sa mi tu pokakali fotky, prečítajte si ho radšej tu: http://tkfilozof.szm.com/dukla.html

Trasa:
Cesta hrdinov SNP, resp. Štefánikova magistrála

Dĺžka trasy:
cca 770km + nejaké zachádzky, obchádzky a vrcholové odbočky

 

Zmysel výpravy:
– pobyt v pôvodnom prirodzenom prostredí živočíšneho druhu Homo sapiens
– bližšie spoznávať svoju vlasť
– overiť si schopnosti vysporiadať sa so zhoršenými životnými podmienkami a nedostatočnou hygienou

Ciele výpravy:
– skontrolovať suverenitu Slovenskej republiky (splnené)
– čiastočne zmapovať krčmovú situáciu slovenského vidieka (splnené)
– prejsť zadanú trasu bez papuľovania (splnené)

Termín uskutočnenia výpravy: 22.6. (resp. 23.6.) – 18.7. 2006

Zúčastnení (celkom, alebo čiastočne):

Ivo (Dukla – Devín)
Robo (na úsekoch: Dukla – chata Volovec pod Skaliskom, symbolický stred Európy – Fačkovské sedlo, Koliba – hrad Devín)
Aďa (na úsekoch: Dukla – Bardejov, mestská časť Devín – hrad Devín)
Lucia (na úsekoch: Dukla – Veľký Šariš, Sklené – Dobrá voda)
Gusto (na úseku symbolický stred Európy – Zliechov)
Samo (na úseku Kráľova studňa – Štyri chotáre)
Maťo K. (na úseku Dobrá voda – Záruby)
Stano (na úseku mestská časť Devín – hrad Devín)


Národnosť zúčastnených: slovenská

 

Vyslovujem veľkú vďaku a klobúk dole pred všetkými, ktorí svojou účasťou podporili túto výpravu.


Úvod

Na úvod len pár slov k tomu, čo bolo inšpiráciou k uskutočneniu výletu Dukla
– Devín. Na dlhší výlet som osobne pomýšľal už dlhší čas, keďže tohtoročné leto
bolo pre mňa asi posledné skutočne plnohodnotne prázdninové. No ale rád by som
tu spomenul aj dvoch ľudí – Maja a Ondra, ktorých som minulý rok stretol na
Orlovej pri potulkách Nízkymi Tatrami. Títo dvaja išli už tuším jedenásty deň z
Dukly a práve vtedy som si tak nejako uvedomil, že absolvovať trasu naprieč
Slovenskom je v podstate celkom reálny zámer. Tak som sa s podobnou pohnútkou
začal zaoberať.

0. deň

Krátke prípravy sú za nami, skúšky v škole chvalabohu tiež, a tak sa 22.júna
okolo šiestej stretávame ja, Robo, Lucia a Aďa na autobusovej stanici v
Bratislave s tým, že sa dnes chceme dopraviť na Duklu. Aj preto som dnešný deň
nazval “nultým” – dnes sa ešte šliapať nebude. K ceste do Bardejova asi len
toľko, že trvala skoro neuveriteľných 9 hodín s päťminútovou cikacou prestávkou
vo Zvolene. Autobus pravdaže pol hodinu meškal, a tak sme plánovaný prípoj do
Svidníka nestihli a museli sme ísť až ďalším. Nakúpili sme a sadli na autobus,
ktorý nás zaviezol priamo na Dukliansky priesmyk. Keďže po ceste (ktorá nám
mimochodom z BA trvala celých 12 hodín) neustále popršiavalo a znova sa
vyjasňovalo, rozmýšľali sme, kde na Dukle prespať. Ešte z autobusu som však
bystrým okom zazrel ruské lietadlo, ktorému chýbali dvere, zjavne odcudzené
miestnymi cigánmi, takže dnešný cieľ bol stanovený. Na Dukle sme sa odfotili pri
pomníku, ja som ešte chytro vybehol k rázcestníku Dukliansky priesmyk a zahájil
tak výlet. V lietadle to vyzeralo celkom fajn – spanie na vlnitom plechu á la
kosmodisk, i keď dole kopcom. Horšie to bolo s močením. Vykloniť sa z lietadla
bolo totiž veľmi problematické, a tak som si radšej zvolil zoskočiť dva metre na
zem, vykonať potrebu a znova sa vydriapať do lietadla. V noci ináč nakoniec aj
tak nepršalo, už večer sa úplne vyčasilo, a to, ako sa ukázalo, na dosť dlhú
dobu.

Pomník DuklaV lietadle


1. deň

Ráno po skonštatovaní, že sa aj celkom dobre vstáva, keď sa na hovno spí, sme
sa konečne vydali na cestu. Kráčali sme cez les, kde ma prekvapili dva jariabky
(tie v Malých Karpatoch nemáme) a postupne sme sa prepracovali cez obce Medvedie
a Vyšná Písaná až do Nižnej Písanej. Bol priadny hic a dievčatám sa zachcelo do
krčmy. V strede dediny sme síce našli potraviny, no zavreté. Pred nimi ale na
lavičke sedeli traja chlapi s červenými očami a tvárami, ktorí sa nám zaraz
vľúdne prihovorili. Z rozhovoru s nimi vysvitlo, že majú za úlohu pokosiť trávu
vedľa potravín. Kosy však boli opreté o stenu vedľa hromady prázdnych fliaš od
rôznych liehovín a robota stála. Zato však chlapci mali už zrána načatú fľašu
vodky, ktorú zapíjali teplým pivečkom. A že boli veľmi milí, ponúkli nám dve
fľaše piva a kým sme raňajkovali, rozprávali rôzne vtipy, na ktorých sa aj dobre
zasmiali. Najstarší chlap tvrdil, že je miestny kostolník a že nám môže zvnútra
ukázať tunajší gréckokatolícky kostolík. Nedali sme sa dvakrát núkať a exkurziu
sme prijali. Kostol bol hneď oproti, dosť neesteticky pred ním stál pomník s
ruským tankom. Pán kostolník najprv neistým krokom vykročil smerom k hrobom, ku
ktorým sme dostali príslušný výklad. Z neďalekej záhrady sa ozývala pieseň od
skupiny Drišľak, pričom text bol približne: “…aj tak nám je všetko jedno, aj
tak nič nemáme…” , čo v kombinácii s rečami podnapitého sprievodcu dokonale
dopĺňalo miestny kolorit.

Kostol


Postupne sme sa prepracovali až dokostola, kde sa nám pán kostolník snažil ukázať naozaj všetko, čo sa ukázať dalo, vrátane toho, že zapálil kadidlo, s ktorým som mal vyháňať “diabola” z
ikon a že Robovi navliekol na ruky “pipovské” rukávy. Tuším Lucia sa pri
zapaľovaní kadidla opýtala, že čo je to v tej fľaštičke, v ktorej zjavne nič
iné, ako lieh na podpaľovanie byť nemohlo. K odpovedi pán kostolník pridal aj
názornú ukážku, keď si z fľaštičky s horľavinou I. stupňa na podpaľovanie
dreveného uhlia poriadne uhol, zvraštil tvár a skonštatoval že: “Tvrdé”. Trochu
sme mali obavy, keď sa potácavým krokom vydal po schodíkoch, aby nám ukázal
zvonicu, ale všetko dobre dopadlo, aj nám zazvonil (v piatok dopoludnia),
zarapkal na veľkonočné rapkadlo a zliezli sme dole. Za podrobnú exkurziu sme
tomuto chlapíkovi boli veľmi vďační. Ešte sa nám posťažoval na ženu, že je vraj
agresívna (nuž keď on nepracuje, zrána má vypitô a za “kostolníčenie” veľkodušne
odmieta prijímať akékoľvek peniaze, tak asi preto), ale to už čas pokročil a nám
sa bolo treba pobrať ďalej. V Údolí smrti nás riadne opražilo poludňajšie slnko,
tak sme sa v Kapišovej stavili na kofole. Mimochodom, na rázcestí na konci
Údolia smrti niekto veľkodušne obrátil šípky presne naopak, takže bacha. Cez
Nižnú Jedľovú sme pokračovali ďalej v horúčave smerom do Svidníka. Pred
Svidníkom sa nám mierne stratila značka, trafili sme však bez väčších problémov.
Za Svidníkom nás čakal výstup na Ostrý vrch. V horúčave sme sa veru poriadne
zapotili, no museli sme si zvykať, pretože najbližšie dni nás ani nič iného
nečakalo. Dnes sme plánovali prespať na Čiernej hore, kde nás privítalo asi 5
miliónov otravných múch, ktoré sa ale po takej pol hodinke umúdrili, keď
zistili, že po prvom dni šliapania predsa len až tak nesmrdíme. Zostali sme v
polorozpadnutom prístrešku s tým, že v noci hádam nijaká búrka nepríde.

Búda


2. deň

Ráno nás asi po hodine cesty prekvapila pekná chatka Floriánka a konštatovali
sme, že keby v noci riadne spŕchlo, teraz by sme si trieskali hlavy o strom, že
sme včera nedošli až sem. Nabrali sme vodu v miestnom prameni a pobrali sme sa
ďalej. Čo nás už teraz dosť prekvapovalo bolo kvalitné značenie, pretože sme o
ňom mali celkom opačnú predstavu a aj informácie. Až neskôr sme sa z tabuľky
dozvedeli, že trasa bola preznačená z financií európskeho fondu minulý rok
(2005) – aké šťastie! Pokračovali sme až do obce Kurimka po lúke s pekným
výhľadom na okolité vŕšky Ondavskej vrchoviny. V dedine sme si kúpili typické
východniarske malinovky “z čerstvého ovocia”, ako sme ich zvykli volať kvôli
zloženiu, ktoré si už nepamätám, lebo nie som študentom chemickotechnologickej,
no úprimnosťou v ňom vôbec nešetrili. Nasleduje výstup na Spálený vrch. Horúčava
sa nás snaží zničiť, rozbiť, zlikvidovať. Bohužiaľ, resp. našťastie, ako sa už
veľakrát ukázalo, sme nezmary. Po ceste do Andrejovej sme mali menšiu kolíziu s
hľadaním značky, ale tá sa rýchlo vyriešila. Cesta viedla do slušného krovia.
Čakal nás ešte radikálny zostup po zvážnici a dostali sme sa až na asfaltku. Už
tu sme vedeli, že dnes nebudeme spať na hodinu vzdialenom Zborovskom hrade, ale
postúpime ďalej.

Hrad Zborov


Na okraji dediny Zborov naše oko
“potešila” rozľahlá cigánska osada, ktorá mi pripomínala dokumentárne filmy o
Peru. Rýchlo sme schovali foťáky a presunuli sme sa do krčmy, schladiť si
gágory. Z krčmy sa však ozýval riadny hurhaj a hra huslí, bola plná podnapitých
cigánov, ktorí si takto popoludní v letných horúčavách krátili voľnú chvíľu. To
je život! Presunuli sme sa do tichšej krčmy na kofoletku. Tu sme stretli aj
partiu turistov v strednom veku – prvú a poslednú až po Košice, vzdialené takých
osem dní cesty. Na sklonku dňa sme sa zložili v lese na rázcestí pod Stebníckou
Magurou, rozložili oheň, uvarili cestoviny a iné pochutiny, napli celty, vypili
obligátny kalíštek borovičky a uložili sa spať. Noc bola pokojná, až na menší
incident s diviakmi. Plížila sa k nám totiž menšia črieda, tak som na nich
zakričal reku že: “Hej!” No oni nič, pokojne sa blížia ďalej. Blikol som na nich
baterkou a o po druhom bliknutí sa ozval strašný lomoz utekajúcej čriedy. Aďa
preto vzápätí vyslovila svoj závet a odkaz pozostalým, keby sa nedožila bieleho
rána.

3. deň

Ešte je len tretí deň a už podaktorí členovia výpravy v snahe vyhnúť sa
výstupu na Stebnícku Maguru vymýšľajú alternatívne trasy. Ostal som však
neoblomný (ako aj po zvyšok cesty), koniec-koncov mám ešte síl viac než dosť, a
tak som sa vydal na nekompromisný prudký výstup po červenej. Zvyšok partie sa z
rázcestia vybral po žltej smerom na Bardejovské Kúpele. Stretnúť by sme sa mali
v Bardejove. Po prekonaní prevýšenia som sa ocitol pri vysielači na vrchole
Stebníckej Magury, no výhľad nikde. Začal som teda zostupovať popri vybudovaných
studničkách a provokačných smerovníkoch s nápismi ako: “Nevládzeš? Pridaj!”,
ktoré má na svedomí miestny skautský oddiel Bobríci.

Bobríci


Dostal som sa do Bardejovských kúpeľov.
Odtiaľto po dlhej lúke, na ktorej som skapínal od horúčavy, chodník pokračoval
až do Bardejova. Tu som sa stretol s ostatnými. Aďa sa dnes od nás odpojila a
išla domov. Škoda, čo už. Zostali sme teda traja. Okúpali sme sa v riečke Topľa
na okraji mesta a pokračovali sme ďalej. Na druhom konci mesta sme si museli v
šenku schladiť telesné schránky. Nasledoval rozhorúčený asfaltkový úsek. Robo s
Luciou sa pokúšali stopovať, síce by som sa neodviezol, ale aj tak mi je jasné,
že trom vandrákom s báglami nikto nezastaví, a tak sa len prizerám a potím. V
Miháľove sme sa opäť boli nútení schladiť v šenku, čakala nás totiž ďalšia dlhá
asfaltka do Hervartova. V Hervartove sme zapadli do krčmy na dobrú pol hodinu.
Slnko nás dostalo. Som totálne prekofolovaný a premalinovkovaný, už pijem len z
princípu. Po znormalizovaní telesnej teploty sme sa vydali ďalej na cestu.
Vedeli sme čo nás čaká – riadny stupák do sedla Žobrák. Prešli sme do pohoria
Čergov. Našťastie bol v lese chládok. Po pomerne náročnom výstupe (po takom
sparnom dni) sme sa konečne dostali hore a dali sme sa do konzumácie cestovín,
klobás, cibúľ a podobných dobrôt. Natíska sa však otázka – kde tu prespíme?
Povedali sme si, že postúpime kúsok ďalej a možno narazíme na nejaké krajšie
miesto. Po dvoch minútach chôdze sme sa už tešili peknej novej rozhľadni so
zabudovaným prístreškom.

Rozhľadňa Čergov


Z rozhľadne bol parádny výhľad
na Čergov a okolité hory. Úžasné – dnes sa veru dobre vyspíme – veď to po
náročnom dni aj potrebujeme. No lenže…len čo sme sa o takej desiatej uložili
spať, k rozhľadni dorazila partia východniarov, ktorí, podobne ako my, zjavne
nerátali s tým, že tu niekto bude. Zišiel som dole po rebríku a už som tušil, že
sa dnes nevyspíme. Pro forma som sa chalanov spýtal, či tu mienia spať, na čo
som dostal očakávanú odpoveď: “Opečeme klobasy, popijeme daco paľenky a uvidime
čo budze.” V praxi to vyzeralo tak, že chlapci rozložili trojmetrovú vatru,
slopali a hlučne sa zabávali až do rána, takže som celú noc čumel do steny a
počúval zdola: “Dze ši dal paľenku, daj še mi napic tej paľenky…” a podobné. O
piatej ráno dobre zásobení chalani ešte furt nemali dopité, zato my sme už toho
mali dosť (teda aspoň ja a Lucia, Robo sa vraj vyspal) a vydali sme sa na cestu.
Je štvrtý deň a my dosť unavení pokračujeme.

4. deň

Pohorie Čergov je veru zaujímavá divočina. Viem, že sa sem raz ešte určite
vrátim. Cez zaujímavé lesy, kde sme stretli iba kŕdlik jariabkov, sme sa
prepracovali až do sedla Čergov. Tu sme si chceli dočerpať vodu, ale narazili
sme na problém. Chata Čergov je beznádejne zavretá a studničiek nieto. Doriti.
Bez vody v tejto horúčave pokračovať nemôžeme. Našli sme len jednu klasickú
pumpovaciu studňu, no na pumpe chýbala kľuka. Odsunuli sme na oko zamknutý krycí
betónový panel a v asi 3,5 metrovej hĺbke sme zazreli vodnú hladinu – našu
jedinú nádej. Máme šnúru a fľašky, tak reku voľačo zmajstrujeme. A aj sme
zmajstrovali. Robo nakoniec celý systém ešte viac zdokonalil a na šnúru namiesto
fľašky uviazal moju vojenskú čiapku (nepremokavú 🙂 ), s ktorou sa voda dala zo
studne celkom pohodlne vyťahovať a za chvíľu sme mali plné fľaše. Cez les a lúky
šliapanie pokračovalo až do pomerne vyľudnenej obce Hradisko. Tu sme si na
zastávke hodili šlofíka, keďže horúčava a nevyspatosť sa ukazujú byť dosť
zdrvujúcou kombináciou. Robo sa mienil do susednej dediny dopraviť autobusom, no
Lucia ho prehovorila, a tak sme v horúčave pokračovali do obce Terňa. Tu sme
nakúpili a vydali sa smerom do sedla Stráže. Je odtiaľto pekný výhľad na
Šarišský hrad. Tu niekde sme chceli aj prespať, ale privítali nás mračná
komárov, ktoré nás prinútili pokračovať v ceste. Už toho máme dosť, máme za
sebou riadny kus cesty. Zišli sme do obce Kanaš a stále sme nevedeli nájsť
vhodný nocľah. Nakoniec sme sa uložili v neďalekom lesíku. Komáre si nás ale
čoskoro našli. Tu sa ma zmocnil menší krízový stav z prehriatia. Tiekol zo mňa
pot, v spacáku som nemohol vydržať a mimo neho tiež nie, kvôli komárom. Vypil
som naraz asi 1,5 litra vody. Povedal som si, že sa musím prejsť, prípadne sa
zložím niekde neďaleko a ráno sa sem vrátim. Lucia a Robo na tom zdá sa až tak
zle neboli. Nenašiel som žiadne iné uspokojivé miesto na spanie, a tak som sa
dostal až na kraj Veľkého Šariša. Tu som sa zložil na špinavej prímestskej
zastávke – aspoň tam neboli komáre. Len čo som zažmúril oči a začal som
zaspávať, prišli policajti. Tvrdili, že som si vybral veľmi zlé miesto na
spanie, že ma tu môžu okradnúť, prípadne aj horšie. Na otázku odkiaľ som stihnem
vysloviť len “z Brat…” a už pýtajú občiansky. No nič. Vrátil som sa asi
dvadsať minút naspäť za Luciou a Robom, bola asi jedna hodina v noci. Dohodli
sme sa, že ráno sa v prípade nutnosti rýchlo spakujeme a vypadneme, lebo vraj
(podľa policajtov) má do rána prísť búrka. No a pred štvrtou na nás padlo pár
kvapiek. V momente sme sa zbalili a vypadli. Bol to ale planý poplach. Ráno sme
dospávali na zastávke v Kanaši, kde sme si od miestnych obyvateľov čakajúcich na
autobus do práce vypočuli pripomienky ako: “Už im chýba len Nota Bene. Majú
lacný pobyt…” a podobné. Už ďalšiu noc som (sme) poriadne nespal
(-li).

5. deň

Dnes je mojou osobnou hlavnou prioritou dobre sa vyspať. Predtým nás však
čaká kus cesty. Teda mňa a Roba. Lucii nateraz stačilo a opúšťa nás vo Veľkom
Šariši. Po ceste do Malého Šariša nás poriadne spieklo slnko, tento úsek je ale
našťastie jeden z posledných dlhších asfaltkových úsekov. Konečne sme zašli do
chládku lesa, kde sa mi vypomstili krátke nohavice, keď mi na nohy bezdôvodne
zaútočili lesné osy a tri z nich ma poštípali. Čo sa dá robiť. Bez debaty
pokračujeme v ceste okolo smradľavej verejnej skládky. Keď sa tak zamýšľam nad
tým smradom, tak ma napadlo – bol tu skôr chodník alebo skládka? A ak skládka,
čo motivovalo tvorcov magistrály viesť ju popri skládke? Ale to je jedno.
Zanedlho sme dorazili do Cemjaty, kde sme navštívili krčmu a nabrali si
železitej minerálky z prameňa. Cesta lesom a vŕškami Šarišskej vrchoviny bola
celkom príjemná, kým sme nevyšli na slnko. Urýchlene sme sa presunuli do krčmy v
Radaticiach. Pri obligátnej rozhorúčenielikvidujúcej kofole sa nestačíme
čudovať, ako si chlapci pracujúci na slnku v 35 stupňoch objednávajú “ďečo rumu
a veľke pivo”. Po priamom slnku viedla aj cesta do dedinky Ľubovec. Aby to
nevyznelo nesprávne, boli sme – teda aspoň ja som bol veľmi vďačný za toto
slnečné počasie – i keď mimoriadne kruté pri šliapaní – pretože som dobre vedel,
že je vždy lepšie spiecť sa a spotiť, ako brutálne zmoknúť. V Ľubovci okrem
hostinca dobre padol aj kúpeľ v miestnom potoku, keďže ma už hodnú chvíľu od
kráčania štípala zadná časť tela. Z Ľubovca to malo byť 45 minút na Prokopov
mlyn. Mali sme však isté problémy s hľadaním značky, čo nám s Robom v horúčave
vôbec dobre nepadlo. Po ceste nás rozptýlila len jedna líška, no my sa musíme v
prvom rade obzerať po značke. Po istej chvíli sme ju objavili a zanedlho sme už
boli v cieli dnešného dňa – pri Prokopovom mlyne. Tu sme sa pri starej budove (v
ktorej podľa mňa straší) zložili na spánok.

Prokopov Mlyn


V noci nás prekvapila búrka.
Museli sme sa na terase ošarpaného domu naštelovať tak, aby na nás nekvapkalo.
Zvyšok noci sme spali celkom dobre, až na to, že som spal pri starej piecke
plnej odpadkov, z ktorej sa šíril podivuhodný smrad a ráno som si v spacáku
našiel zopár bĺch + som mal dva kliešte. Útoku kliešťov sa nevyhol ani Robo.

6. deň

Ráno sme vytiahli kliešte a vypadli. V noci sa vypršalo a vyhrmelo do
sýtosti, takže nás opäť čakal horúci deň. Po dlhej zvážnici sme sa presunuli ku
Hornádu, kde sme boli nútení predierať sa asi 1,5 metra vysokou hustou burinou.
V Kysaku sme sa na chvíľu stavili v krčme kvôli schladeniu. Výčapníka sme sa
spýtali, či je už zostavená vláda a ako prebiehajú MS vo futbale, lebo sme so
sebou samozrejme žiadne rádiá a ani inú zbytočnú výpočtovú techniku nebrali a
teda sme zostali bez informácií. Po návšteve potravín nás čakal výstup na peknú
vyhliadku Jánošíkova bašta.

Z Jánošíkovej bašty


Pozvoľna sme prechádzali
do Volovských vrchov. Cesta viedla dlhší čas lesom cez rezerváciu Vysoký vrch až
k oploteniu ZOO pri Košiciach, resp. nad obcou Kavečany. Po dlhšej chôdzi sme
dorazili k chate Hrešna pri lyžiarskych vlekoch. Bola zavretá, nikde nikoho,
napriek tomu že mali otváracie hodiny. Na spánok sme sa uložili na terase z
druhej strany chaty. No a čo by to bol za nocľah, keby nevyvstal nejaký problém.
V noci prišli zamestnanci chaty, na ich príchod sme sa zobudili. Robo sa za nimi
vydal na skusy, či by sme sa azda nevyspali vo vnútri. Síce vraj nie, ale aspoň
si môžeme nabrať vodu a ostať na terase. Rýchlo sme zaľahli, veď na druhý deň
sme ako obvykle vstávali o pol siedmej.


Mravenisko


7. deň

Po malej zachádzke do potravín v Kavečanoch sa po určitej dobe červená značka
na okraji Košíc začala konečne radikálne stáčať smerom na západ. Veď sme sa už
začínali zhovárať v šarišskom nárečí. Po ceste k chate jahodná sme stretli
dokonca aj turistov. Neskôr sme sa dozvedeli, že ide o katolíkov putujúcich na
odpust do Levoče. My sme však doputovali do reštaurácie na chate jahodná.
Čašníčka sa k nám správala dosť nevrlo na to, že sme boli zákazníci, ale kašlali
sme na ňu, veď sme boli hladní. Keď si už pani čašníčka myslela, že sa nás
konečne zbaví, Robo si ešte objednal zmrzlinový pohár. Asi sme vyzerali zle,
neviem to posúdiť. Po zaplatení nás čakal už tradične výstup na priamom slnku.
Asi po hodine sme prišli k chate Lajoška.

Chata Lajoška


Tu sme sa dočkali milšieho
privítania. Chatár je totiž starý turista, je tu sám a tak sme sa aspoň
pozhovárali, že čo a ako a po tradičnej kofole sme sa vydali na záverečný úsek
cesty dnešného dňa. Pár minút za chatou Lajoška sme stretli jedného týpka s
obrovským ruksakom. Dozvedeli sme sa od neho, že ide z Devína už asi dvadsiaty
piaty deň. Vytiahol som z neho pár informácií o nízkotatranských polomách a v
podstate som sa dozvedel len to, čo som čakal – že “strašné a už nikdy viac”.
Týpek sa nás na oplátku pýtal ako je to s vodou na východe a koľko mu ešte
zostáva do cieľa. Celkom nečakané stretnutie… Popriali sme si do cesty veľa
zdaru a pobrali sme sa každý svojím smerom. My sme pod Tisícovkou odbočili kúsok
po žltej značke a cez les zišli k opustenému drevorubačskému zrubu. Tu sme
rozložili oheň a ja som sa dal do prípravy špeciálnej cibuľovo-mäsovej pochúťky,
z ktorej po minúte na priamom ohni vznikla kaša. Už okolo pol ôsmej sme sa
uložili na povale zrubu spať. Večer aj v noci husto pršalo – ešte že sme v
suchu.


Devorubačský zrub


8. deň

Ráno bolo polooblačné až oblačné počasie, ale nepršalo. Pod Kojšovskou hoľou
nás čakala iba zavretá chata Erika. Čo už. Na Troch studniach sme aspoň nabrali
vodu a čakal nás dlhší úsek lesom spojený s výstupom na Kloptáň. Tu si z
vnútornej strany vrchnáku od vrcholovej knihy osy postavili hniezdo. Ďalšie
štípance už fakt nepotrebujem. Z kloptáňskej rozhľadne som videl ako sa zbiehajú
mraky. Žeby dážď? Zatiaľ sme po ceste pršiplášte ani raz nemuseli vyťahovať. Keď
sme schádzali z Kloptáňa, prešvihli sme odbočku zo zvážnice. Chyba. Museli sme
sa vracať strmo hore kopcom. To sa už ale spustil strašný lejak a my sme stále
nemohli nájsť značku. Tá totiž smerovala kamsi do hustého a hlavne mokrého
krovia. V lejaku som bol nútený vytiahnuť mapu. Po istých peripetiách sme
chodníček našli, no čoskoro sa opäť stratil v kroví, čo sa viackrát zopakovalo.
Robo hrešil ako pohan, ale nedalo sa robiť nič iné, než viac či menej intuitívne
v čoraz prudšom daždi hľadať chodník. Keď sme dorazili do sedla Jedľovec, mal
som topánky aj nohavice premočené na sračky. V každej topánke bazénik vody. A to
nás ešte čakali dobré dve hodiny šliapania do Štósu. Z chodníkov sa stali
rozbahnené potoky. Situácia bola o to povážlivejšia, že sme si neboli istí tým,
kde a ako dnes spať, aby sa nám aspoň trochu vyschli topánky a veci. Na asfaltke
nad kúpeľmi štós sme znovu nevedeli nájsť značku, čo sa po desiatich minútach
vyriešilo. Totálne mokrí sme zišli do mierne spustnutých kúpeľov. Hľadali sme
nejaký nocľah. Decká čo sa tu liečili nás nasmerovali na recepciu hotela. Robo
tam pri pani recepčnej tak vytrvalo kvapkal na koberec a zisťoval, či by sa
predsa len dve miesta na prespanie nenašli, až vysvitlo, že aj pani je vlastne
zdatná turistka a že možno sa nájdu dve miesta v dome, kde bývajú kúpeľní
maséri. Pre dnešok sme zachránení. Nocľah za 200sk, sprcha a hajzeľ, čo viac si
môžeme priať. Roztiahli sme všetky mokré aj nemokré veci po izbe a zachrápali
sme. Ktovie aké počasie nás čaká zajtra…


Stos kúpele


9. deň

Hneď zrána pršalo. Napriek tomu, že som si napchal igelitové vrecká do
topánok, mal som nohy premočené za pár minút chôdze mokrou trávou. Robo na svoje
topánky minul celú výplatu a tak je na tom lepšie. Prešli sme okolo kostola sv.
Márie, tu by sa v predsieni tiež dalo dobre v suchu spať. Kráčali sme cez divé a
tmavé Volovské vrchy, Robo išiel trochu popredu. Značka zrazu odbočila zo
zvážnice a roba nebolo vidno, hovoril som si, že hádam odbočil. Dlho sa však
neukazoval. Kdesi v strede cesty cez hustý ihličnatý les smerom na Osadník som
chvíľu čakal a za chvíľu som už počul Roba volať. Zabudol a odbočiť a teraz ma
dobiehal. Ešteže to pomerne skoro zistil. Cez mokrý les pokračujeme ďalej. Na
prestávku veľmi nepomýšľame, ani si nie je kde sadnúť, všade je blato a voda.
Smerom pod Pipitku už Robo opäť hreší pri každom pošmyknutí na halúzke, či
nezriedkavom zaborení členku do bahna. Po ceste do Uhornianskeho sedla sme
videli zvláštne nesystematický, zjavne “čierny” výrub smrekov o hrúbke “tak
akurát do pece”. Neskôr sme narazili aj na kopy narúbaných polienok a potom na
auto značky Ávia a chlapov nakladajúcich polienka na korbu. Robo vraví, že dnes
má zlú náladu a preto zlodejov udá. Zapamätali sme si značku auta a ide sa
ďalej. Za Uhornianskym sedlom sme si konečne po dlhšej dobe dali päťminútovú
pauzu. Bez zbytočných rečí (aby nám do huby nenapršalo) sme postupovali cez
hlbšie lesy len za sprievodu kvapiek a Robových nadávok ešte takých 10
kilometrov na Skalisko. Namiesto vyhliadky nás prirodzene čaká iba hmla.
Postupne zostupujem k dnešnému cieľu, teda k chate Volovec. Robo mal byť vpredu,
no nebolo ho vidno. Neskôr vysvitlo, že na Skalisku v hmle stratil značku a tak
krúžil istú chvíľu okolo brala. Konečne sme dorazili do chaty. Privítal nás
celkom milý, i keď polomaďarský manželský pár. Dobre sa o nás postarali, krivé
slovo na ich adresu povedať nemôžme. Pri peci nám vysušili veci, najedli sme sa
a zohriali, dokonca tu čapovali aj pivo. A to všetko za mimoriadne ľudové ceny.
Zase sme raz mali riadne šťastie. Chatu totiž vraj otvorili len dnes po
týždňovej pauze. Nechcem si ani predstavovať aké by to bolo, keby sme sem
dorazili napr. o deň skôr. Okrem nás tu bola len partia Maďarov, ktorí sa
zabávali do noci, ale my sme boli unavení, a tak sme zaspali ako polená.


Chata Volovec


10. deň

Ráno bolo pod mrakom. U chatárky som si ešte (využijúc miestne ceny) kúpil
utopencov a chlieb na cestu a rozlúčil som sa s Robom. Ten musel zísť dole do
Rožňavy, lebo dlhšiu dovolenku v robote nedostal. Prisľúbil, že sa vráti, keď to
bude možné, a ja pokračujem sám. Nebral som to nijako negatívne ani pozitívne,
bola to skôr taká ukľudňujúca zmena. Ráno som hneď musel vyšliapať naspäť hore
na Skalisko. Odtiaľ som už kráčal po červenej, zastavil ma iba nápis na strome –
zákaz vstupu, les postriekaný nebezpečnou látkou Cyplex. No ale čo mám robiť,
veď halúzky oblizovať nebudem a inej cesty predsa nieto. Prechádzal som
rúbaniskami s peknými výhľadmi na rozľahlé Volovské vrchy, kde som využil aj
foťák, čo mi Robo zanechal na cestu. Spustil sa aj dážď, no v sedle Súľová
prestal. Netušil som, že bol prvý aj posledný minimálne na ďalší týždeň (bola
nedeľa). Zo sedla chodník viedol, peknými zákutiami a rúbaňami s výhľadmi až do
sedla Dobšinský vrch. Tu značka prechádza do Slovenského raja. Zanedlho sa
vynorila vyhliadka na staré známe Dedinky, kde už mám čo-to zažité aj pochodené.

Pohľad na Dedinky


Na Dobšinskom kopci som
odbočil po žltej značke do dediny, čiastočne aj kvôli jedlu. Vládla tam letná
dovolenková atmosféra, množstvo turistov, až som sa cítil trochu divne. Predsa
len som bol 10 dní viac-menej mimo civilizácie. V krčme som sa ešte popýtal, či
tu niekedy v poslednej dobe nebol vedúci TK Filozof PaedDr. Milan Stančík a
odfilozofoval som naspäť na Dobšinský kopec, odkiaľ som to mal ešte takú
trištvrte hodinku k chatke na Gápli. Pred chatkou bol altánok aj studnička. Dlho
som neotáľal, jedlo som pre istotu zavesil 100 metrov ďalej na konár a uložil
som sa v altánku spať.

11. deň

Ráno ma riadna kosa prinútila vstať už 4:20. O piatej som bol na ceste. V
podstate mi to trochu hralo do karát, lebo na útulňu Andrejcová v Nízkych
Tatrách, kam som sa chcel dnes dostať, je to odtiaľto riadna štreka. Niekoľko
hodín šliapem cez pekné lesíky a lúčky Slovenského raja až nad sedlo Besník,
odkiaľ je parádny výhľad na Kráľovu hoľu a okolie.

Kráľova Hoľa z Besníka


Tak to bude z Telgártu
masaker. Ešte som týmto smerom nešiel, no podľa mapy je to vyše 1050 metrov
prevýšenia. Zastavil som sa pri prameni Hrona, v Telgárte nakúpil žrádlo a začal
stúpať. S chodníkom sa tu fakt nesrali – žiadne “serpentínky”. Spotený ako
prasa, s ťažkým batohom plným jedla, som asi po 2 hodinách pred asfaltkou
stratil chodníček. Našťastie sa to vyriešilo hneď na asfaltke nad Kráľovou
skalou, odtiaľ je to ešte pol hodinku na Kráľovu hoľu. Hore si za odmenu
neodpustím fotku s výpravnou zástavou. Výhľad je odtiaľto naozaj bezchybný, je
tu až podozrivo dobré počasie – teda na to, že som na Kráľovej holi.

Z Kráľovej Hole


Peknou nízkotatranskou
hrebeňovkou, ktorú už dobre poznám, pokračujem až k útulni Andrejcová, čerstvo a
pekne vynovenej z konta Orange “Obnovme Tatry”. Dosť ma iritovalo, že peniaze
nepoužili radšej na spriechodnenie chodníkov od západu, ktorými sa sem teraz aj
tak nikto (okrem bláznov) nedostane. Vo Vysokých Tatrách to šlo, na
najnavštevovanejšom slovenskom hrebeni nie? Hanba! Dobre som vedel, čo ma zajtra
v polomách čaká a neminie… keďže vonku neustále štípali dotieravé pruhované
mušky, opiekol som už tradične klobásu s cibuľou a stiahol sa dnu do zrubu. Čo
sa týka tej stravy…v tejto časti cesty som už dobre vedel, že z vločiek a
müsli sa normálny človek v žiadnom prípade nenaje. Vedel som, že ak chcem byť vo
forme, musím jesť poriadne. Preto som už tu bazíroval najmä na cibuli, mäsových
výrobkoch a čokoláde. Koniec-koncov, oplatilo sa…

12. deň

Dnešný deň považujem za rozhodujúci na mojej púti. Keď ma nezlomí spolomovaný
úsek hrebeňa, tak už ma asi fakt nezlomí nič. Ak mám byť naozaj nezmar, ako ma
podaktorí označujú, tak teraz sa to môže potvrdiť 🙂 Cez polomy som čiastočne
išiel minulý rok a mám na to neblahé spomienky, ale aspoň viem, čo ma približne
čaká. Ráno bolo krásne a bezoblačné, z Andrejcovej bolo vidno celé Vysoké Tatry.
Po ceste na Veľkú Vápenicu ma potešilo moje prvé stretnutie s tetrovom vo voľnej
prírode. Smerom do sedla Priehyba sa už začínajú polomy – nepríjemné, ale
prekonateľné. Dole som stretol veľkú partiu turistov v strednom veku. Robili
hrebeňovku Nízkych Tatier. Batohy nakladali na nákladné auto, schádzajú totiž do
Závadky nad Hronom, aby sa vyhli polomám. Vraj chcú potom z Čertovice pokračovať
ďalej. Chvíľu som počkal, kým sa ovzdušie ukľudní. V smere na Kolesárovú je na
strome ceduľa s nápisom “zákaz vstupu do lesa”. Aj tak počítam s iným riešením.
Chvíľu som prechádzal po zvážnici okolo hrebeňa. Na všetkých zvážnicových
odbočkách smerom na hrebeň sa stretávam s rovnakými ceduľami ako v sedle. Vybral
som si teda jedno vyčistené kalamitisko a vydal som sa po traktorovej spájačke
rovno proti vrstevniciam. Srdce mi tĺklo až v krku – prevýšenie tento kopec
rezal veru natvrdo. Našťastie som sa v určitej výške konečne dostal do lesa a tu
narazil na široký chodník. Ten viedol až k poľovníckej chate pod vrcholom
Kolesárovej, o ktorej som už počul. Aspoň presne viem, kde som. Pri Kolesárovej
je to už pravdaže riadne zalámané. Dokonca som raz musel vytiahnuť aj kompas.
Riadil som sa heslom – pomaly a opatrne – pokiaľ dôjdem, to je teraz jedno, do
večera času dosť. Od Priehyby až po Zadnú hoľu mi cesta trvala niečo medzi dvoj
až trojnásobkom času uvedeného na rázcestníkoch. Tu sa vychádza z lesa do
hôľneho terénu, čo mi umožňuje na chvíľu pookriať. Ďalší polom sa začína nad
Havraňou Poľanou. Odtiaľ je to striedavo dobré, horšie a dosť zlé asi do
polovice cesty na Ramžu. Po tej polovici je to už totálne neschodné, a tak som
stratil chodník. Čo už.

PolomyDrevorubač s koňom


Vyliezol som do kopca, asi
pod vrchol Vrhovice, nech reku vidím kde som. Paráda, zočil som zvážnicu, na nej
Áviu. Zliezol som kúsok dole, veď na zvážnici sa už nemám kde stratiť. Oproti
išiel drevorubač s koňom, ktorý mi potvrdil, že nie som až tak od cesty a
pomohol mi dostať sa k rozdvojke zvážnic pri jednej poľovníckej chate s
prameňom. Jedna zo zvážnic vedie pekelnou okľukou na Čertovicu. Na Ramžu teraz
kašlem, i keď k nej tiež vedie jedna skoršia zvážnica. Zlákala ma totiž vidina
mať tento úsek už dnes za sebou. Zvážnica smerujúca na Čertovicu dlho
traverzovala hrebeň až pod sedlo Za Lenivou. Tu ma jeden lesník dosť na hovno
navigoval na hnusné rúbanisko, cez ktoré som sa ledva vyštveral hore. Tam malo
byť to sedlo. Nechcelo sa mi vyťahovať mapu a samozrejme som sa vydal zlým
smerom. To je už fakt v prdeli, lebo je asi osem hodín. Človek je ale tvor
komunikatívny, a tak som sa v jednej drevorubačskej búde opýtal na cestu a o 40
minút som bol na Čertovici. Zase som stretol tú partiu turistov z Priehyby,
teraz už ale pekne nadrbaných a okupujúcich celý priestor krčmy aj penziónu.
Počas jedenia jelenieho guláša a pitia piva som sa rozhodol, že zbehnem ešte
tých 40 minút do Vyšnej Boce a slušne sa vyspím. Po dnešku to dobre padne. O
trištvrte na desať som bol už v penzióne, chvíľu som pozeral futbal v telke a po
sprche som sa uložil na dlhší spánok – veď zajtra si dám oddychovejší deň a
nebudem sa trieskať nikde ďaleko.

13. deň

Vstal som niečo pred ôsmou. Veď dnes mi stačí dôjsť po Štefánikovu chatu,
alebo po Chopok, takže pohodička. Zdržal som sa v obchode a pomaličky som sa
vydal naspäť na Čertovicu. Pri strmom výstupe na Lajštroch ma ako obvykle riadne
spekalo slnko, ale na vrchu som bol odmenený pekným výhľadom. Až po Štefánikovu
chatu sa išlo úplne v pohode. Prišiel som dosť skoro na to, že som tu plánoval
aj prenocovať. Stretol som tu aj známych, ktorí sa údajne tiež kedysi vydali po
magistrále z Devína, ale skončili po troch dňoch kvôli počasiu. Potešili ma aj
tým, že mi kúpili polievku a pivo. Rozmýšľal som ako ďalej. Hovoril som si, že
skúsim vybehnúť na Ďumbier a prípadne sa ubytujem na Kamennej chate pod Chopkom.
V Krúpovom sedle pod Ďumbierom som si Čechmi nechal strážiť ruksak a dostal som
aj upiť z čerešňovice, vraj aby som im “postrážil holky”, ktoré sa tiež rozhodli
odskočiť si na Ďumbier. Na Ďumbieri, teda na najvyššom vrchole celej magistrály,
bol skutočne neskutočný výhľad, jedna báseň.

Ďumbierna ďumbieriZ Ďumbiera


Dole v sedle som opäť dostal hlt
pálenky za “stráženie”. Po ceste na Chopok som sa dozvedel dosť nepotešivú
správu. Chata je dnes rezervovaná a totálne obsadená partiou Čechov – zem,
stoly, proste ani milimeter miesta. Česi ma posielali na Ďurkovú. Ja vášho otca
českého! Čo sme v Krkonošiach, alebo čo? Pekný oddychový deň! Zvečerievalo sa a
ja som musel makať ako sviňa, aby som dorazil v prijateľnom čase na Ďurkovú.
Aspoň výhľady po ceste boli nádherné a pred Krížskym sedlom som stretol skupiny
polokrotkých kamzíkov, ktoré sa nechali zblízka odfotiť. Škoda, že som už mal
len jednu fotku voľnú.

KamzíkyHrebeň Skalky


Na
Kotliskách som sa ešte pokochal pohľadom na hrebeň skalky, zaliaty v lúčoch
zapadajúceho slnka a začínam zapínať všetky motory, aby som na Ďukovú došiel
pred zotmením. O trištvrte na deväť som bol na útulni a mal som dosť. Sedel som
a čumel do stola. Zvláštne, aké myšlienky má človek v takýchto situáciách –
vôbec žiadne. Ani som nevedel, kde budem spať, lebo útulňa bola riadne vyťažená,
no nakoniec sa mi úplnou náhodou ušlo najlepšie miesto s matracmi v oddelenej
miestnosti, na ktoré sa zabudlo. Je trinásty deň a ja mám, ehm, šťastie. Dnes
budík nenastavujem…

14. deň

…no a zrejme aj preto vstávam ako posledný o štvrť na deväť. Vonku zase
slnečno. Počas celého prechodu hrebeňom bolo stopercentné počasie. To sa mi ešte
nestalo. Za pofukovania riadneho vetríka som sa starou známou cestičkou dostal
na Latiborskú hoľu a odtiaľ na Veľkú Chochuľu, kde bol už tradične parádny
výhľad na Veľkú Fatru, Chočské vrchy a všetko okolo. Zostup z prašivej bol dosť
zdrvujúci, ale v sedle ma aspoň čakala studnička. Po prudkom výstupe som sa
dostal približne do stredu celej púte, na Kozí Chrbát, preslávený aj ako Veľký
Kokón. Odtiaľto som napísal sms-ku kamarátovi Peťovi, ktorý sa so mnou stavil o
fľašu výbornej borovičky, že nedôjdem až na Devín. Neviem prečo, ale mal som
taký pocit, že dôjdem, veď zatiaľ bolo je fajn. Na Donovaly to bolo ešte
zdĺhavých sedem kilometrov. Nad Donovalmi som sa pokúšal uvariť Vifon za pomoci
pevného liehu, no bolo z toho viac smradu a špiny ako úžitku. Radšej som si ešte
v donovalskej kolibe dal dobre mastné strapačky, ale najprv som sa musel
vkradnúť na záchod a upraviť svoj zovňajšok tak, aby som bol spoločensky
prijateľný – verte, že to bolo už treba. Na spánok som si vybral predsienku
jedného údolného vlekárskeho bufetu.

15. deň

Dnes pôjdem už šiesty deň sám, ale mal by som doraziť na Kráľovu studňu a
stretnúť sa tam so Samom. Pri úvodnej rannej rozcvičke – teda pri výstupe na
vrch Zvolen – ma predbehol jeden týpek. Dali sme sa do reči, že kto kam ide a
tak, a vysvitlo, že Laco (tak sa volal) ide už týždeň trasu Matra – Fatra –
Tatra, ktorú si vytýčil. Jeho plán ma zaujímal, lebo som ešte o uskutočnení
niečoho podobného nepočul. Mal stanovenú trasu o dĺžke 430km a plánoval ju na
dva týždne aj s koncovými výstupmi na Kriváň a Gerlach. Po ceste sme sa
porozprávali o skúsenostiach z putovania a po hodinke sme sa rozišli, lebo Laco
mal viac naponáhlo, keďže sa mal dostať až k chate pod Borišovom. Príroda sa
trochu menila, postupne som prechádzal do Veľkej Fatry a bolo tu fakt pekne.
Spestrením boli najmä rôzne zaujímavé skalné útvary. Až pod Rybovské sedlo za
sebou nasleduje hra viacerých prudkých stupákov a klesákov, lahôdka pre lýtka
kolená. V sedle pod Krížnou som si pri salaši konečne mohol nabrať vodu.
Slniečko sa už teší, ako ma bude roztápať pri výstupe na Krížnu. Odmenou mi je
hore, ako ináč, bezchybný výhľad. Z Krížnej na Kráľovu studňu je to už úplná
pohodička. Samo by sa mal dostaviť z obce Turecká, čiže mal na programe tiež
slušný výstup. Počkal som ho v horskom hoteli v bufete. Po privítacej borovičke
s horcom sme sa samozrejme presunuli na “lacnejšie” noclažisko, než je horský
hotel. Konkrétne sme si zvolili povalu neďalekého rozpadnutého domu. Mal som už
totiž s týmto domom dobré skúsenosti, dá sa tu v suchu dobre vyspať. Od Sama som
dostal dve čisté tričká, čo mi veľmi pomohlo, mohol som totiž svoje dve nechutne
lepkavé, prepotené a smradľavé tričká rovno vyhodiť, lebo už to bol naozaj
humus. Samo pravdaže priniesol aj nejaké to víno, tak sme si vypili,
porozprávali čo je nové v civilizácii a išli sme spať.

16. deň

Ráno sme skočili do hotela na praženicu. V bufete sa nedali prehliadnuť dvaja
skinhedi v teplákoch s tetovaním SS a s cigánkami na kolenách, ktorí si na
raňajky dávali červený strik. Cigánky vyzerali ledva na 15, chalani si zrejme v
hoteli spravili lacný víkend. Celkom vtipný obrázok. My sa ale musíme pobrať,
lebo dnes sa máme stretnúť až pri symbolickom strede Európy s Gustom a Robom,
ktorí majú prísť podporiť výpravu. Navyše, ako sa neskôr zistilo, som sa
prerátal pri počítaní šliapacieho šasu na dnešný úsek a napočítal som o také dve
hodinky menej, hehe. Po dlhšej ceste lesom sme prechádzali aj okolo jedného fajn
prístreška na spanie a zišli sme do sedla Malý Šturec. Tu sa začínajú Kremnické
vrchy. Smerom do sedla Turecká cesta sa nám trochu zamračilo, pohrmkávalo a po
ceste na Svrčinník už mierne pršalo. Cesta na Svrčinník bola nekonečná a vrchol
nebol ani označený. Prechádzali sme cez peknú rezerváciu, kde bolo na niektorých
miestach cítiť riadny mačací smrad – možno tu bol rys.

Kremnické vrchy


Hore síce nepršalo, ale naše
topánky a nohavice totálne zlikvidovali mokré čučoriediská, ktoré siahali nad
kolená. Preto sme za Svrčinníkom žmýkali ponožky. Až po skalku to bol riadny kus
lesom. Samovi som nezávidel, lebo si v rámci svojej výživy nabalil asi 30 kilový
ruksak. Neskôr sme usúdili, že to s množstvom jedla trochu prehnal. Na Skalke
sme sa občerstvili v bufete, už toho na dnes máme tak akurát. Po ďalších dvoch
hodinách šliapania sme k večeru dorazili ku kláštoru kapucínov k symbolickému
stredu Európy pri Kremnických Baniach.

Stred Európy


Tu nás už čakali chlapci. Okrem
seba priniesli aj bandasku červeného vína a 2,5 kila cibule. Paráda! Na spanie
vraj vhodné miesto nenašli. Chvíľu sme sa motali a za kláštorom sme objavili
chatku s malou teraskou. Tu sme sa aj zložili, vypili časť vína, rozobrali čo je
nového, spríjemnili si chvíľu (aj) mierne primitívnym humorom 🙂 a šli sme
spať.

17. deň

Zobudili sme sa do slnečného rána. Ten včerajší dáždik bol viac-menej
posledný do konca výpravy. Po asfaltke sme prešli až do Kunešova. Za dedinou bol
rázcestník s vtipným nápisom “pokračujte cez pole ku krížu približne 1km”. Pole
bola v skutočnosti rozľahlá lúka, skonštatovali sme že je ako stvorená na
metalový open-air festival. Na nasledujúcom príjemnom a nenáročnom úseku
okrajovo prechádzame cez Vtáčnik.

Pri KapucínochŠípkaCez pohorie Vtáčnik


Na kraji obce Sklené sme sa mali
stretnúť s Luciou, ktorá sa dnes znovu pripája k výprave. Pred Skleným už
pohrmievalo, nasledovala kratučká prehánka z tepla. Tú sme prečkali v kamennej
pivničke na kraji Skleného, kde sme sa stretli s Luciou. Po hodine a pol cesty,
najprv mokrými lúkami, potom lesom, sme sa dostali na lazy k pozamkýnaným
chatkám v útrobách pohoria Žiar. Vzhľadom k tomu, že na terasách chatiek sú
vhodné miesta na prespanie a na jednej z nich je dokonca rozkladací gauč,
zostávame tu na noc. Je to naozaj pekné odľahlé miesto, neodmietol by som tu mať
chatu. Rotložili sme oheň na varenie guláša, lenže…chýba voda. Studnička na
mape síce zaznačená je, lenže až na Chrenovských lazoch, ktoré som podľa mapy
dosť zle odhadol ako 500 metrov vzdialené. S Gustom sme išli dobrých 35 minút,
ja bosý v sandáloch (bolo dosť blata), kým sme dorazili k studničke. Po ceste
späť som navyše spadol do blata. Trochu nečakaný výlet na sklonku dňa, ale
hlavne že je pohoda. Večer sme si pri ohni vysušili ponožky, zjedli sme gulášik
a dopili víno. Jediné, čo sa mi nepozdávalo bol fakt, že Sama pobolievala noha,
viem totiž, že na blbosti by sa nesťažoval.


na lazochNa lazoch


18. deň

Ráno sa vyhrotil Samov problém s nohou. Prešli sme lesom na Štyri chotáre a
tu Samo skonštatoval, že má nohu už celkom odpísanú. Vyzerá to na doondenú
šľachu. Bolo to smutné, ale Samo nás musel opustiť, i keď bol s nami len štvrtý
deň. Niekedy sa zamýšľam, či je to spravodlivé, že niekto putuje 18 dní bez
problémov a niekto dopadne takto. Ale to už sme aj tak nemohli ovplyvniť. Samo
mi nechal nejaké jedlo a pobral sa smerom do Nedožier. My sme pokračovali smerom
na sever. Privýstupe na Vyšehrad sme sa zapotili, ale opäť nás hore čakal dobrý
výhľad. Pri dvojkríži sme sa samozrejme odfotili s výletnou zástavou.

Vyšehrad


Za Vyšehradským sedlom sme omylom
odbočili zo značky, čo sa však rýchlo vyriešilo, keď sme vytiahli mapu a pohli
rozumom. V studničke za Hadvigou sme sa konečne osviežili. Naším dnešným cieľom
malo byť Vríčanské sedlo. Zostup doň dal znova zabrať kolenám. No ale spať tu
veru nebolo kde. Vystúpali sme 20 minút smerom pod Baran a rozhodli sme sa
utáboriť v lese, veď máme celty. Na ohni sme uvarili guláš a vymyslel som aj
špecialitu: ryžu zmiešanú s cibuľou, paradajkovou polievkou a mäsovou konzervou.
Len teraz už neviem, či to je naozaj také chutné jedlo, alebo som len ja bol
vtedy taký hladný. Robo sa dnes definitívne rozhodol, že zajtra nás opustí,
pretože má problémy s kolenom. No, nejako sa nám tá partia rozpadáva…


Pod Baranom


19. deň

Noc v lese bola pokojná, žiadna divá zver. Dnes by sme chceli dôjsť niekde za
Čičmany. Vyšliapali sme za Baran a rýchlo sme prešli pod Vraniu skalu, pretože
sme už boli úplne bez vody. Tu sa dali fajnovo umyť aj vlasy. Po ceste do
Fačkovského sedla sme stretli partiu turistov, ktorí sa pýtali, odkiaľ ideme. V
tomto štádiu cesty už zdá sa začínajú ľudia pochybovať o tom, či si nevymýšľam,
lebo keď som povedal, že výprava začala na Dukle, pýtali sa, že kde je tá krčma
Dukla 🙂 V sedle sme sa v reštaurácii kultúrne najedli a dali si pivo. Je
odtiaľto pekný výhľad na Kľak.

V reštikeKľak


Začína sa tu Malá Fatra, ale my
sme smerovali do Strážovských vrchov. Rozlúčili sme sa s Robom a ostali sme
traja. Na pravé poludnie nás čakal výstup na Homôľku. Veru, nedobre načasované.
Slniečko totiž práve teraz najviac pripeká a stupák vedie po rozhorúčenom
trávnatom svahu. Za vrcholom sme sa aspoň mali možnosť pokochať skutočne
unikátnym pohľadom na Strážovské vrchy. Človek prejde kus Slovenska, ale vždy ho
rodná zem niečím prekvapí. Pred rázcestím pod Čelom sme v hustej bučine nechtiac
vyplašili stádo jeleňov. Do Čičmian to už bola viac-menej pohodička.

Anarchia


V obchode sme nakúpili klobásy,
slaninu, tri litre vína značky Vincúr a pobrali sme sa do krčmy na pivo. Ďalej
po ceste nás stopol jeden drevorubač, nech mu reku dáme napiť z bandasky vínka –
kto by mu odmietol 🙂 -kráčali sme asi pol hodinu za Čičmany smerom ku
studničke pri kríži, kde pri opustenom družstve stál rovnako opustený dom. Vo
vnútri bola len špina, ináč nič zvláštne,takže sme sa tu zložili. Podvečer sme
ešte popili čo-to z toho Vincúra a sladko sme po ňom zadriemali.


Opustený dom


20. deň

Hneď zrána nás čakala dôkladná previerka síl v podobe výstupu na Strážov.
Musím povedať, že som sa vtedy ešte cítil celkom vo forme. Napriek tomu mňa,
Luciu aj Gusta pomerne sklamal rázcestníček s nápisom “Strážov – rázcestie”,
lebo sme si mysleli, že po takom stupáku už musíme byť hore. Na vrchole Strážova
nás opäť čakal parádny výhľad, skutočne jeden zo spomenutiahodných. Chvíľu sme
sa tu zdržali a pofotili.

Pohľady zo StrážovaPohľady zo Strážova


Ak na mňa niečo začínalo pôsobiť
mierne likvidačne, tak to boli prudké zostupy. Zo Strážova do Zliechova to dalo
kolenám riadne zabrať. V Zliechove sa od nás v krčme odpojil Gusto, ktorého
okrem roboty čakal festival Masters of rock. Z Košeckého Rovného viedla značka
doslovne “saharou” do kopca po dlhej lúke. Vydýchli sme si až keď sme sa dostali
do lesa. Horúčavy pokračujú, no ja si pri krížoch po ceste vždy spomeniem, že by
som mal byť len vďačný, že neprší. Pokračovali sme po zvážniciach. Vo vyľudnenom
zapadákove – v dedine Kopec – nás na miestnej zastávke rozptýlili rôzne nápisy
na náprotivnej budove, napr.: “Emo chce pretiahnuť Eriku. Emo, si fešný blonďák”
a podobné. Pri výstupe na Vápeč začalo pohrmievať, za kopcom zúrila búrka, no
nás to opäť akoby zázrakom všetko obišlo. Na Vápeči je zas a znova geniálny
výhľad, posledný foťák nám ale odišiel spolu s Gustom, a tak až po Bratislavy
fotky nemám, iba záverové z Devína. Mne na foťák už prachy neostali, človek
nemôže mať všetko… Na vrchole sme sa ešte bavili na niektorých názvoch
priľahlých kopcov, ktoré sme vyčítali z mapy, napr.: Hrubá Zliezajňa, Trtavka a
podobné. Po prudkom zostupe z Vápeča som si musel rukou mávať pred ksichtom ako
nepríčetný, pretože sa do útoku dali roje ovadov. Z Hornej poruby sme išli ešte
asi 25 minút, až sme narazili na murovaný dom na kraji lesa. Uložili sme sa na
balkóne. Dážď z okolitých búrok nás tu len “lízol” a celú noc bol kľud.

21. deň

Po dnešnom dni nás bude čakať kvalitný oddych, takže dobrá nálada a pohoda
pokračuje. V Trenčíne nás totiž bude čakať mamina sesternica s jedlom a s
nocľahom. Za sedlom Omšenská Baba sme mali obavy, aby na nás nepadol strom, lebo
tamojší výrub sa odohrával až príliš blízko chodníka. Celkovo to až do Teplíc
bol pomerne oddychový úsek. V kúpeľoch sme chceli nabrať nejakú fajnú vodu, no
keď sme zistili, že tunajší prameň má asi 35 stupňov, uprednostnili sme vodu zo
záchodov v kaderníctve. Z Teplíc je pár miernych lesných výstupov. Už poobede
sme boli pri kyselke Kubrá nad Trenčínom. Tu som sa skontaktoval s Majom, ktorý
minulý rok absolvoval takmer celú magistrálu, aby sme sa stretli na pive, ako
sme sa dohodli v prípade, že sa dostanem až do Trenčína. Prišiel aj s Ondrom,
tak sme si v miestnom šenku sme pri pive porozprávali nejaké zážitky z ciest a
putovaní. Ešte nám pomohli nájsť ulicu, kde býva mamina sesternica a rozlúčili
sme sa s tým, že v Blave ešte niečo zorganizujeme. Mamina sesternica sa o nás
postarala a konečne sme sa aj poriadne umyli, lebo už vtedy mi medzi prstami na
nohách istotne rástli huby. Podvečer sme si ešte v telke pozreli správy, Neveru
po slovensky II. diel a išlo sa spať.

22. deň

Dnes nás čaká riadny kus cesty. Majo s Ondrom nás upozorňovali, že ide asi o
50 kilometrový úsek – teda ak sa chceme dostať na Veľkú Javorinu. Mne sa to
podľa mapy nezdalo byť až tak veľa, ale pravdu mali, ako sa neskôr zistilo,
predsa len oni. Pri kyselke po ceste do Drietomy sa chodník otáča o 360 stupňov,
čo je dosť nešťastne vyznačené, takže sme sa tu trochu pomotali. Zanedlho nás
zas čakal úsek krížom cez pšeničné pole. V Drietome sa nás v krčme čašník pýtal,
či ideme na pohodu, ktorá sa vtedy konala. Po 21 dňoch mi takáto otázka prišla
dosť vtipná. Hudobný festival s tisícmi ľudí by bolo to posledné miesto, kam by
som sa momentálne vybral. Z Drietomy nás čakal poriadny stupák pod Ihriská. Pri
sedle Pod Sokolím Kameňom sme rozložili oheň. Treba sa bez ohľadu na postupujúci
čas poriadne najesť. Klobása, slanina, horčica, cibuletka…a ide sa ďalej.
Ináč, touto cestou by som sa rád poďakoval tete z lazov /tuším to boli
Hulvákovci/, ktorá ma po otázke či tu je niekde voda poslala k zamknutej
studni…čo už. Po hrane nášho suverénneho územia sme postupne prešli do
cudziny. V najbližšom bufete som pri kupovaní chladeného piva zabudol, že tu
vlastne neplatia naše peniaze, no nakoniec nám predali pitie aj za SK.
Mimochodom, bolo asi pol tretej a nás čakal ešte asi 23 kilometrový úsek na
Veľkú Javorinu. Zbierali sa aj mraky na búrku, vraj sa má otočiť počasie.
Nakoniec nás však dážď aj dnes po celý deň obchádzal. Po dlhej asfaltke sme na
dlhšiu chvíľu zašli na lesný chodník, stretli sme jednu danielicu, ináč nič
extra zaujímavé. Aj keď sme riadne makali, k Veľkej Javorine sme sa priblížili
až keď sa stmievalo. Mali sme toho na dnes tak akurát dosť, veď toto bol celkovo
najdlhší denný úsek celého výletu. Hore nás o pol desiatej čakala zamknutá
Holubyho chata. Niekto bol vo vnútri, ale na opakované klopanie nereagoval,
resp. treba veci pomenovať pravými slovami a povedať, že na nás sral. Rozložili
sme celtu a uložili sa na betóne. V noci našťastie nepršalo.

23.
deň

Pomerne skoro ráno z chaty vyliezol chlapík, povedal som mu, že to akurát
balíme, on iba že v pohode, len aby sme tam nenechali bordel. Lucia mu povedala
o tom, ako sme večer klopali, no na to akosi nereagoval. Milý chlapík. Chodník
zrána viedol po hranici, neskôr sme zišli ku prvým kopaniciam. Tu ma napadlo, že
keď sme už na myjavských kopaniciach, oplatilo by sa kúpiť od niekoho pravú
domácu kopaničiarsku slivovicu. Ujala sa nás jedna pani, ktorá sa spýtala istého
chlapíka kompetentného v danej oblasti, no ten po pol hodine dofrčal na bicykli,
že vraj momentálne na predaj je iba ražné, 80 korún za liter. My ale
nepotrebujeme oslepnúť, ale si pochutiť, takže odchádzame. V Myjave sme v Bille
dobre nakúpili a pokračovali sme po mimoriadne prašnej ceste, ktorej prašnosť
nám neustále pripomínali tatrovky rútiace sa po nej. Čoskoro sme ale dorazili k
ďalším kopaniciam, kde sme znova skúsili šťastie so slivovicou. Hneď prví
oslovení ľudia nám vedeli pomôcť. Domáci hospodár vravel o 300 korunách za liter
výbornej slivovice. Samozrejme, pri takej cene nám najprv musel dať okoštovať.
Slivovica to bola naozaj znamenitá a vynikajúca. Slovo dalo slovo a pri kúpe
dvoch litrov cenu upravil na 250 korún. Ináč, keby ste niekto hľadali ten dom,
je to v Hornej Polianke, zhruba v strede kopanice po ľavej strane, poznávacie
znamenie je malý vlčiak v klietke. Spokojní sme sa pobrali smerom na Bradlo,
Pred Jandovou dolinou sa nám mierne stratila značka, no prešli sme popri obore s
pestovanými danielmi a hneď sa znovu objavila. Vystúpili sme na pomník
slovenského národovca M.R. Štefánika, ktorý sa zaslúžil o vymanenie Slovače z
maďarského područia. Česť jeho pamiatke. Vlastne som tu ešte nebol, a tak som
skonštatoval, že je to fakt pekné miesto aj stavba. V bufáči pod pomníkom mali
výhodnú TESCO colu za 5 korún. Na Štefánikovu počesť sme si ešte štrngli
novonadobudnutou slivovicou a pobrali sme sa smerom do Brezovej. Za Brezovou sa
ide kus po asfaltke do kopca na Dlhé rovne. Nebolo tu však nijaké extra miesto
na spanie. Po niekoľkých minútach chôdze sme však narazili na skvelú poľovnícku
chatu s veľkou zastrešenou terasou a ohniskom. Uvaril som ešte cestoviny s
paradajkou a cibuľou, celkom sa to dalo aj jesť. Vedel som ale, že zajtra ma
čaká oveľa hodnotnejšia strava, konkrétne rezne, lebo na hrade Dobrá Voda som sa
mal stretnúť s rodičmi, ktorí tu vraj budú na výlete. Noc na terase chatky bola
pokojná, akurát jedna líška si uprostred noci v bezprostrednej blízkosti chatky
neodpustila vytrvalé hlasité štekoty.

24. deň

Zavčas rána sme vyrazili smerom na dobrovodský hrad. Vedie k nemu nenáročná
prechádzková lesná cestička. Na hrade som zistil, že vraj mám zísť za rodičmi do
dediny. Mama skonštatovala, že vyzerám menej spustnuto ako čakala, čo je po 23
dňoch cesty celkom potešujúce. Špinavé šatstvo som konečne vymenil z čisté a
dostal som riadnu dávku jedla. Prišiel aj brat, s ktorým som sa dohodol, že
spolu pôjdeme po Záruby. Lucia má toho už totiž dosť a tu v Dobrej Vode končí.
Ani sa jej nečudujem, na dievča sfúkla slušný kus cesty. S Maťom sme postupovali
smerom k horárni Raková. Zhruba v týchto miestach boli popri ceste zaujímavo
čiastočne napílené stromy, teda napílené len zhruba do trištvrťky, ktoré len
čakali na to, kedy sa zrútia na okoloidúcich. Prešli sme popri železnici a
postupne sme sa prepracovali k dosť prašnej vápenke. Tu sme videli pomník
postavený dvom chlapcom, ktorých životy na vyhasli na ceste, zrejme pri
autonehode. Pomník uvádzal aj ich vek, 21 a 26 rokov. Pýtam sa brata: “Koľko máš
rokov?” On vraví: “26 a ty?” “21.” Aj preto sa rýchlo presúvame konečne na lesnú
cestičku. Tá nás postupne doviedla až na peknú vyhliadku Havrania skala. Pred
Zárubami sme vošli do zaujímavej rezervácie, kde sú velikánske staré jasene, aké
som veru v Malých Karpatoch ešte nevidel. Na Zárubách je postavený dvojkríž, pri
ktorom sme sa bohužiaľ nemali čím odfotiť. Tu sa naše cesty rozchádzajú. Maťo
odišiel smerom do Smoleníc a ja pokračujem smerom na hrad Ostrý Kameň. Cesta je
to vskutku pekná, vedie aj okolo viacerých skalných útvarov až po pomerne
nedostupne položenú hradnú zrúcaninu. Rozmýšľal som, či tu mám spať, no rozhodol
som sa to potiahnuť na horáreň so španielsky znejúcim názvom “Mon Repos”, lebo
mi to dovoľoval čas. Zostup z Ostrého Kameňa bol krutý, tu som si aj mierne
odpísal jednu nôžku, ktorú už tieto zostupy asi nebavili. Po ceste dole ma
pobavil pohľad na jedno dievča, asi staršie odo mňa, ktoré bez problémov močilo
rovno v strede strmo klesajúceho chodníka. Asi o hodinu a trištvrte od Breziniek
som už mierne dokríval k strašidelne vyzerajúcej spustnutej horárni Mon Repos.
Na spánok som sa radšej zložil v sympatickom altánku pri neďalekej chatke.

25. deň

Dnes som už mal jasnú predstavu o tom, ako doraziť do cieľa. Chcel som to
sfúknuť za dva dni, kým si to noha nerozmyslí a predčasne neukončí môj ku koncu
sa chýliaci výlet. Myšlienkami o nejakom cieli som sa doteraz nezaoberal,
pretože samotná cesta bola dosť zaujímavá. Lenže vôňa domova v kombinácii s
relatívnou blízkosťou hradu Devín mi už začínala pripomínať, že fakt idem až z
Dukly a fakt som už až tu. Noha sa spočiatku tvárila, že to bude lepšie, no
postupne sa to zhoršovalo. Zaujímavý bol po ceste lúčnatý vrch Klokoč, posiaty
1,5 metra vysokým na žlto rozkvitnutým divozelom. Čakal ma ešte výstup na
Vápennú. Tam bola nová rozhľadňa, z ktorej bol dobrý výhľad na okolie, ba
povedal by som, že ešte krajší ako z rozhľadne na Veľkej Homoli. Po ceste do
doliny som mierne stratil značku, čo sa ale po pätnástich minútach vyriešilo.
Tieto končiny už dobre poznám. Cez Taricové skaly som prešiel až na Čermák,
nabral vodu a po výstupe na Skalnatú som sa prepracoval až na Pezinskú Babu. Sú
tu výborné bufety, v ktorých stojí horalka 25 korún. Radšej som si kúpil párky.
Pôvodne som tu niekde chcel prespať, ale do západu slnka ešte taká hodinka a pol
chýbala, tak som to potiahol až na rázcestie Tri kamenné kopce, aby som toho
zajtra mal menej. Na cieľovej zastávke som stretol osamoteného cyklistu, ktorý
sa ma pýtal odkiaľ idem. Nuž, povedať v týchto končinách, že z Dukly, to už
naozaj znie pomerne seriózne. Dnes som sa so spánkom príliš nekašľal, rozposlal
som sms-ky kamarátom, nech prídu zajtra pozrieť na Devín a ľahol som si do
trávy.

26. deň

Tak je to tu. Posledný deň. Budík mi zazvonil o piatej. Šľacha na nohe ma už
od rána dosť bolela a aj som patrične kríval. Divné je, že druhá bola úplne v
pohode. Starým známym chodníkom som postupoval smerom na Biely kríž. Po ceste
som dojedol poslednú slaninu, stretol zopár danielov a sŕn, dokonca dvoch
turistov. Z Bieleho kríža to bola po asfaltkách až po Spariská úplná smrť. Po
ceste na Kamzík som stretol zopár vyfintených blavákov, popri ktorých som
vyzeral dosť divne. No ale musím si zvykať, veď ma ešte čaká riadny kus cesty
rodným mestom. Na Kolibe som sa stretol s Robom, ktorý ma znovu prišiel podporiť
na posledný úsek cesty. Smerom na Kramáre z lesa viedol asi 1,5 metra vysoký
tunel popod železnicu. Našli sme za ním hovno a feťácke striekačky. Sme v Blave.
Hneď za hlavnou cestou sme stratili značku, čo sa počas dnešného dňa viackrát
opakovalo, takže sme mapu vyťahovali oveľa častejšie ako v horách. V Bratslave
je naozaj dosť na hovno značenie. Červená viedla dosť veľkou okľukou, ktorú som
nepochopil, keďže nakoniec neprechádzala ani cez Slavín, ale sa stáčala asi 300
metrov od neho. Po ceste do Slávičieho údolia mojej nohe dali zabrať prudké
asfaltkové zostupy. Tu sme sa trochu zamotali so značkou, podobne ako pred
Karlovkou a v Karlovke. Tu som mal už toho pomerne dosť. Úsek cez Karloveské
Karpaty nebol veru žiadna sláva. Neustále nájazdy komárov znemožňovali akékoľvek
pomyslenie na oddych. Navyše rázcestníky…sú tu totálne na hovno s veľkým H. V
praxi to vyzeralo tak, že ak rázcestník ukazoval 2:45 na Devínsku Kobylu, o takú
pol hodinu ďalej bol rázcestník, na ktorom stálo, že na Devínsku Kobylu je to
2:40. Takto podobne sa to viackrát zopakovalo, až sme narazili na rázcestník,
kde niekto, zrejme v pohoršení nad týmto nekompatibilným značením, všetky
červené šípky vytrhol. Bolo to asi desať minút od Devínskou Kobylou. Z Kobyly sa
naskytol záverečný výhľad. Čaká prudký zostup po chodníčku a neskôr po asfaltke
až do obce Devín. Tu už čakali Stano a Aďa. Presunuli sme sa (ja som dokríval)
na parkovisko k záverečnému rázcestníku, na ktorom stálo: DEVÍN. Tak nakoniec
som predsa tu. Spravili sme záverečné fotky a sadli si do priľahlého šenku.
Prišiel aj Gusto a Lucia, s ktorými sme si spoločne poldecom borovičky a pivom
pripili na úspešný koniec výletu DUKLA – DEVÍN. Musím povedať, že to bol výborný
výletík, ale bol som rád, že som už tu, aj kvôli tej nohe. Veď za štyri dni
cestujem do Nízkych Tatier.


DevínTK Filozof


Dodatok

Púť z Dukly na Devín naprieč Slovenskom sa mi presne o týždeň po tom ako som
dorazil do Bratislavy podarilo spečatiť výstupom na náš krásny národný vrch
Kriváň, ktorým som dodatočne dal symbolickú bodku za výpravou.

 

Like This!

 

Share

Reklamy
This entry was posted in iné príspevky, z východného Slovenska, zo stredného Slovenska, zo západného Slovenska and tagged . Bookmark the permalink.

One Response to Slováci naprieč Slovenskom: DUKLA-DEVÍN 2006

  1. Spätné upozornenie: Odkazy – O SNP – CestaSNP.sk

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s