O jednom výlete na Čergov a východ, 18.7. – 23.7. 2008


Každé normálne decko rado počúva rozprávky o tom, aké mystické a napínavé príbehy prežívajú bohatieri za siedmimi horami a siedmimi dolinami, keď sa celé mesiace pretĺkajú tmavými horami, stretávajú strašných vlkodlakov a líšky im dávajú dobrú noc. Tiež som bol také decko, avšak čoskoro ma začali na týchto príbehoch isté veci štvať. V prvom rade som si už ako malý uvedomoval, že tieto príbehy nekomunikujú s realitou života, že sú postavené na nejakom umelo vykonštruovanom súboji dobra a zla, ktorý sa v nich končí víťazstvom dobra, šťastným koncom a bodka. No a štvalo ma aj to, že prečo ja nemôžem prežívať niečo také ako tí hrdinovia tam, prečo aj ja nemôžem na vlastnej koži skúsiť, aké je to pretĺkať sa horami až kým neprejdem tých sedem dolín a pozrieť sa čo je tam, prežiť to ako životnú skúsenosť a nie len ako interpretovaný príbeh. Tak som rozmýšľal ako decko. Dobšinského knihy s Brunovského ilustráciami som však nikdy nezavrhol a mystika slovenskej ľudovej rozprávky mi zostala v podvedomí až dodnes, pretože som ostal v kútiku duše presvedčený, že nejde len o vymyslené žvásty určené na surové oklamanie a zavádzanie dieťaťa, ale že ich podstatou je skutočnosť, ktorá ešte stále niekde jestvuje a rôzni rozprávači ju len v slede času rôzne vykladali a ľubovoľne dopĺňali.

Niektorým ľuďom stačí, ak si v kine pozrú také hovno ako je Blairwitch, majú z toho dosraté trenky a sú šťastní, že videli niečo „skutočné“ a rozprávkové zároveň. O čo autentickejšie je zobrať batoh a vypadnúť za tých XY hôr a dolín, vidieť, počuť, skúsiť a nechať si z toho pre seba čo najviac, teda odniesť si čo najviac z čarovného prostredia a skutočnosti opradenej rozprávkami.

A teraz trošku naspäť na zem. Keďže som dal nedávno v robote výpoveď a nová je ešte v nedohľadne, po promóciách mi ostal nejaký voľný čas. A keďže aj napriek zdanlivo vyprázdnenému dennému harmonogramu veci naokolo neutíchali, stále sa niečo nestíhalo atď., začína ma to tu už slušne srať. Povedal som si, že vypadnem dakam ďaleko, podľa možností čo najskôr. Nuž som zbalil batoh, žrádlo, pár litrov vína a aj som veru vypadol s neurčitým zámerom túlačky po divých lesoch Čergova na východe. V piatok v noci som nasadol na vlak s nádejou, že v kupé prespím celú cestu až do Popradu. Prirodzene, mýlil som sa. Vlak bol plný ľudí s rôznymi osudmi, zámermi a hlavne v rôznych štádiách alkoholického opojenia. Väčšinu spájal jediný cieľ – východ. Keď už opití roboši vo vedľajšom kupéčku mierne utíchli a aj tá stará vražda na chodbe s umelohmotným pohárikom dopila poslednú kvapku červeného vína, zdalo sa, že si v našom kupé pospíme. Bol tu s nami však aj jeden dlhovlasý pán s rukami hrubými ako odkvapové rúry, ktorý zavelil: „Chlapci, nevadí muzika, však?“ Zavalitý pán sa veru negatívnej odpovede nedočkal, a tak si na plné gule púšťal asi trištvrte hodinu metal a nacionalistické pesničky z mobilu. Keď ho to prestalo baviť, čo bolo kdesi za Trnavou, do vlaku nastúpili dvaja opití mládenci, ktorí mali namierené na festival Pohoda a pomerne hlučne sa zabávali pri fľaške borovičky. Neskôr sa dali do reči so starším tiež napitým Ružomberčanom, ktorý tvrdil, že pozná každú jednu dedinu na Slovensku ako vlastnú dlaň a že on by mohol prednášať dejiny tejto krajiny. Debata vrcholila, keď sa v dosť hlučnej polemike o udalostiach slovenských dejín dostali k otázke, či Beneš dal rozkaz na zostrelenie Štefánika alebo Masaryka 🙂 Keď sa dohodli na Štefánikovi, debata ustala. Mládenci si išli zapáliť na hajzel a ja pred ním netrpezlivo prešľapujem. Keď sa konečne dvere otvoria, z hajzla sa vyvalí na chodbu asi sto litrov vody a chalani len sucho skonštatujú, že je niečo s hajzlom, ale že v kanadách sa vyštím v pohode, ale že tam vlastne nejde ani svetlo. Znechutene som sa presunul do druhého vozňa.

Keď som už takmer zaspal, môj prísediaci zdvihol telefón, do ktorého okrem iného opakovane asi dvadsať krát hlasito mlel: „ňé, ta ňéhaj mňe spac.“ Po desiatom raze by ho asi aj ostatní v kupé najradšej videli večne spať, no keďže sme národ holubičí, východniarovi sa ujdú len otrávené unavené pohľady prísediacich.

V Poprade som vystúpil asi o pol piatej. Vonku kosa ako sviňa, no ani tých 10 stupňov nebolo. V stánku som si na podkurovanie i rozptýlenie kúpil čerstvý Nový čas a takmer hodinu som prešľapoval v očakávaní na autobus do Starej Ľubovne. Cestu som viacmenej prechrápal a v Ľubovni som oťapený prestúpil na autobus, ktorý ma doviezol až k východiskovému bodu so sympatickým názvom – Rázcestie Pusté pole – Kyjov. Po asfaltke som sa presunul do Kyjova, kde ma hneď skraja zaujal dvor, v ktorom mal majiteľ pred barákom súkromný hrob. Za domami bielych sa zas vynímala typická cigánska osada s príznačnými špinavými búdami.

stručný a výstižný cestovný poriadok v Ľubovni
súkromný hrob na dvore
Idylle guano de la Kyjov Cigáno
Kyjov
Z dediny som sa vydal po modrej značke smerom na Minčol, že veď potom uvidím čo ďalej. Slniečko mi svietilo na cestu, no premočená zem prezrádzala včerajší výdatný dážď – ach kiež by mi počasie vyšlo aspoň ako-tak. Hneď za Kyjovom som stratil značku. Hodnú chvíľu som sa brodil mokrou trávou, hustým krovím a na záver zákernou dvojmetrovou pŕhľavou, kým som ju znova našiel. Čo dodať . Som na Čergove.
nad Kyjovom
kokos, koľko zákazov v Štátnej prírodnej rezervácii
Po vyše hodinovom šliapaní som sa ocitol na vrchole Minčola, z ktorého je dobrý výhľad na okolité kopce. Tak som konečne opäť tu, na území vlkov a karpatských jeleňov, vravel som si.
vrcholová kniha
okolo Minčola, idze burka
Moje rozjímanie však prerušilo pár dažďových kvapiek a vzdialené hrmenie. Mračná sa kopili a na vzdialených kopcoch vidieť radikálne zhoršenie počasia v podobe hustého dažďa. Z otvorených lúk som rýchlo vbehol do lesa a natiahol medzi dva stromy celtu. Stihol som to veru len tak-tak, lebo medzitým sa poriadne rozpršalo. Búrka však netrvala dlho. Do dvoch hodín bolo všetko preč. Keďže bolo asi pol druhej, zdalo sa mi dosť nezmyselné ostať tu pod celtou až do večera. Všetko som pobalil a vybral som sa mokrým hrebeňom Čergova smerom na Veľkú javorinu. Je to z Minčola riadny kus cesty, no lepší program som aj tak nemal, pretože som si na minčolských lúkach a v hustých čučoriediskách celkom premočil topánky a nechcel som, aby mi mokré ponožky „vychladli“. Navyše, počasie začínalo byť veľmi neisté, podchvíľou pršalo, potom sa zas vyčasilo. Aj preto som chcel doraziť na známe miestečko pod V. Javorinou, kde je vhodné miesto na bivakovanie.
po ceste, Čergov
kaplnka
po ceste
v okolí Soliska, hory naše nekonečné
Po dlhom pochode som sem dorazil až podvečer. Bol som značne unavený, lebo po ceste ani nebolo suchého miestečka, kde by sa dalo čo i len na chvíľu posedieť. Rýchlo som porozkladal veci, zožral kus klobásy, vypil nejaké vínco na sladší spánok a zakuklil som sa do spacáka. Spestrením dňa bolo aspoň vlčie hovno, ktoré som našiel po ceste. Sú tu naokolo a ja na opasku naivne nosím foťák.pre každý prípad.
bydlisko na najbližšie tri noci
Zobudil som sa do hmlistého a rána, mierne mrholilo. Zo spacáku som preto vyliezol pomerne neskoro. Okolo môjho prechodného príbytku som našiel rozličné zaujímavé predmety, teda kosti a čeľuste rôznych veľkostí a tvarov, čo mi pripomenulo, že aj ja mám hlad. Snažil som sa spraviť aspoň malý ohník, čo bola vzhľadom na vysokú vlhkosť tamojšieho dreva práca hodná šamana. Nakoniec sa mi podarilo uvariť trochu sáčkovej paradajkovej polievky, no dosť nešikovne, lebo keď som ju pil z plechového hrnčeka, musel som dávať pozor, aby sa mi hnedý lepkavý decht nelepil o papuľu.

ranná pochutina

hračky okolo ležoviska
Rozhodol som sa, že sa trošku potúlam po okolitých lúkach a lesoch, no topánky som mal od predošlého dňa premočené na sračky, tak som musel zase raz zvoliť sáčkový systém ochrany nôh. Lúky boli riadne mokré, tak som sa rýchlo spustil na poľovnícky chodníček do lesa. Po zveri však ani stopy, lepšie povedané – iba stopy. Myslel som si, že niečo dozaista pofotím, no za celý pobyt som videl dokopy jednu líšku asi 3-4 jelene, ktoré však rýchlo zmizli v kroví. Po chvíli som narazil na rozbahnenú studničku, kde som si nabral vodu aj s kusovým ovocím, resp. s kúskami kôry a lístia, lebo ináč sa akosi nedalo. Nad studničkou bol relatívne suchý mostík, tak som si mohol konečne posedieť.
kradnutie dreva na Čergove
Kradnutie dreva na Čergove. Všimnite si tie štyri bodky. Normálne sa dáva jedna na kmeň vo výške očí a jedna k zemi, tá ostane na pni po vyrúbaní. Pri čiernom výrube na pni bodku neuvidíte, ani pred zoťatím. Po zoťatí ostane peň, popráši sa lístím a už nikto sa nebude zaoberať tým, čo sa stalo. Majiteľ lesa v prípade núdze jednoducho povie, že mu strom niekto ukradol, i keď záškodníkom je väčšinou on. Tak to je pravdepodobne aj v prípade tohto krásneho Javora horského. Záškodník si vyberá obyčajne drahé drevo (javor horský a staré jedle sú ideálne). Môže to byť majiteľ, ktorý si chce po splnení lesného hospodárskeho plánu „prilepšiť“. Z príčin nepoznaných sa stáva, že majiteľ alebo skupina majiteľov majú v papieroch na svoj porast napísaný nižší objem dreva, ako sa v ňom reálne nachádza. Preto aj po čiernom výrube pekných stromov „papierové množstvo“ stromov v poraste ostane zachované. Čo dodať. (amatérsky povedané, ospravedlňujem sa prípadným odborníkom za neodborné vyjadrovanie)

sáčky na ochranu nôh pred vlhkosťou

studnička deluxe

niekto stratil podprdu

gulášik fajne

Cez deň sa už nič významné neudialo, posedával som, žral čučoriedky a večer som hore na lúkach až do západu slnka popíjal víno a očakával zverinu s foťákom. Asi pol hodinu po tom, ako som sa utiahol pod celtu, začalo husto liať a neprestalo až do východu slnka. Ešte že som v Hornbachu kúpil tento celkom nový kus igelitu a tak ostávam v suchu.

Ráno sa akosi znovu nechcelo vyčasiť. Podobne ako predošlý deň som pritlačil na svoje kuchárske umenie a vykúzlil som teplú konzervu s gulášom od firmy Fajne, ktorú by som chcel touto cestou pozdraviť a odkázať im, že ich výrobky vôbec nie sú až také fajné. Počasie bolo opäť polooblačné až zamračené a aj dosť chladné, preto som si zvolil ako program výlet na vrch Čergova a do sedla k chatám.

No, konkrétne chatu Čergov som si z pred dvoch rokov pamätal ako absolútne mŕtvy objekt a podľa toho ako vyzerá teraz môžem skonštatovať, že objekt je ešte mŕtvejší a schátranejší. Na zhnitom kartóne stojí nápis „súkromný pozemok“ a hneď oproti odpočíva hrdzavý rozbitý ratrak a trabant bez kolies. Zastavil som sa aj pri pamätnej studni, z ktorej sme pred dvoma rokmi vyprahnutí letnou páľavou ťahali vodu za pomoci čapice na špagáte. Dnes sa nad tým môžem už len pousmiať, no vtedy to bola ťažká kríza. Po zožratí štandardného obeda – chlieb, klobása, cibuľa, syr a kremžská horčica – som sa navrátil na lúky pod Veľkou Javorinou.

lúky pod Veľkou Javorinou
rebrík uprostred lesa, vedie odnikiaľ donikiaľ
aspoň na náučnej tabuli
niet nad podrobnú mapu okolia
ratrak s trabantom a zašlá sláva chaty Čergov
oná chata Čergov
pamätná studňa
Do večera som sa len potuloval po okolí a presviedčal počasie, nech sa trošku umúdri, lebo rozvodnené lesné cesty už začali naznačovať nebezpečenstvo, ktoré si ešte pár dní počká na obyvateľov obcí pod Čergovským pohorím.
Lesné cesty. Čergov je flyšové pohorie. Ak kolmo na svah vyjde lesný traktor, jeho kolesá v zemi zanechajú asi meter hlboké brázdy. Takéto „cesty“ tu od minulého roka len na jednom svahu, na úseku asi 1 kilometer, pribudli tri. Množia sa ako huby po daždi bez pádneho dôvodu. Stačí aby pršalo dva dni v kuse a cesta sa zmení na rozvodnenú riavu, ktorá sa ženie dole svahom a výdatne napája okolité potoky. V lese ostáva relatívne sucho. A teraz k veci. Krátko po mojom odchode boli v niektorých okolitých dedinách záplavy, aké nepamätajú ani najstarší pamätníci. Starosta obce v telke hovorí, že vyliatie ich potoka zapríčinilo rozvodnenie dvoch potokov o dedinu vyššie. Hm, pekný dôvod aj vysvetlenie. Odborníci hovoria o storočnej vode (ktorá prichádza už tuším každý rok), alebo o celosvetových klimatických zmenách. A voda sa valí brázdami lesných ciest a obce ostávajú odrezané od sveta . lebo o dedinu vyššie sa čosi rozvodnilo .

Večer padlo rozhodnutie – tri noci na upršanom Čergove stačili, presuniem sa smerom do Bardejova, tam hádam chytím nejaký spoj do Sniny, v Snine hádam chytím lepšie počasie a spoj do Novej Sedlice a hor sa na spojnicu slovensko-ukrajinsko-poľskej hranice, teda na vrch Kremenec. Aj tak som sa sem chcel už dávnejšie dostať.

západ slnka na Čergove

Ráno som sa zobudil do poriadnej zimy. Silný severák, ktorý sa opieral do korún stromov a teplota pod 10 stupňov nemali nič spoločné s letom. Podchvíľou mi krehnú uši a končeky prstov, čo urýchľuje balenie. Z V. Javoriny som sa vydal pekným bočným hrebeňom smerom do zapadnutej obce Kríže. Po ceste spoza mrakov dokonca vykuklo slniečko a tak som sa zložil na lúčke, že sa naraňajkujem. Že to bola chyba som zistil, až keď po mne liezlo už asi 20 mravcov, zrejme som si sadol do mraveniska.

po ceste
ponožka Kenvelo, práve vyňatá zo smradľavej topánky
v Krížoch
Nad dedinou Kríže som, ako ináč, stratil značku. Pri preliezaní drôtu, ktorý ohradzoval pastviny pre kravy sa mi dostalo pozdravu od miestnych družstevníkov. Chytil som sa drôtu a čuduj sa svete, bol pod napätím. No neviem koľko tam púšťajú, ale ruka ma bolela ešte 5 minút a tep sa mi zrýchlil asi trojnásobne. V Krížoch nebol obchod ani pohostinstvo, čo ma trošku sklamalo.

výzva pri zastávke v Krížoch

a jej pokračovanie
pamätné miesta

Odchod autobusu som si zistil u pani na obecnom úrade, no keďže mal ísť až o tri hodiny, presunul som sa pešo do dediny Bogliarka. Znova to isté – žiadna krčma.

Prešiel som teda do ďalšej dediny Kružlov. Vtedy ešte nik netušil, čo sa tu bude diať o dva dni. Dnes už v správach počúvam o povodniach a potrhaných cestách v Kružlove a o Krížoch odtrhnutých od sveta. Veľká voda sa valí po traktorových cestách Čergova, nieto času hľadať príčiny, treba riešiť následky.

pri Kružlove
Do príchodu autobusu stále zostávalo vyše hodiny, preto som sa presunul do obce Krivé. Pozrel som si miestny gréckokatolícky drevený kostolík a po ceste späť som stretol miestneho šamana. Neistým krokom kráčal s kabelou smerom k svojmu príbytku. Keď mu cestu skrížila biela mačka, v miestnom dialekte zahuhlal zaklínadlo: „hej, staj, pódiž, nó“. Po týchto slovách mačka zastala a posadila sa na kraj cesty. Keď šaman vchádzal do zarasteného dvora, zaklínadlo zopakoval a mačka pribehla a sadla si vedľa dverí do jeho domu. Mudrc, hovorím si.

malý Kružlovčan – odbojár si zrejme čítal tie výzvy hore v Krížoch a berie spravodlivosť do vlastných rúk

kostol v Krivom

mudrc

a jeho mačka
Po návrate do Kružlova som sa hodnú chvíľu bavil nápismi a veršíkmi na miestnej zastávke. V škole nám kedysi vraveli, že nápisom na hajzloch, stenách a zastávkach sa hovorí paraliteratúra. Toto bola podľa mňa dosť kvalitná paraliteratúra.

narazil s ňu do plota, zlamal sebe kokota

Chlapci sú pre nás vzduch, ale bez vzduchu sa nedá žiť.

nápisy

nápisy

bodaj bi ho šnich prikučil
Autobus meškal pol hodinu. Čoskoro som pochopil prečo. Pri nástupe mi vodič blokoval lístok asi 10 minút, lebo ešte dobre neovládal nový kompijúter na lístky. Keď sa to po ceste opakovalo, mnohí vystupovali o zastávku skôr a pokračovali ďalej peši.
Cigánske baráky z autobusu. Chceš aj ty také pekné? Nepracuj, ži ako asociál a dočkáš sa.

Do Bardejova som sa však predsa dostal. Pozrel som si pekné námestie, že unesco atď., a prešiel som na autobusovú stanicu. Stanica žila bujarým spevom ožratých Cigánov, miestami smradom šťanky a čuča. Ale ináč sympatické miesto. V jedálni si tu na stojáka kúpite mletý rezeň so zemiakovým šalátom za 59 Sk. Ak si k tomu kúpite plechovkové a dáte 85-korunový gastráč, ešte vám 5 korún vydajú. Ľudové východniarske ceny. Po konzumácii som si začal hľadať vhodný spoj. Chcel som sa dostať do tej Sniny, lenže človek mieni, Pánboh mení.žiaden spoj tam už nešiel. No trčať tu nebudem, vravel som si. Hľadal som bus, ktorý by ma odviezol čo najďalej na východ. Stropkov – nič, Medzilaborce – nič, Humenné – nič, Svidník – a mám to! Tak sa teda hádam nejako dostanem do Vyšného Komárnika a potom na druhý deň z Dukly po hranici smerom na Kremenec. To by vyšlo tak na tri dni.

Bardejovské námestie
jebénci a ja som si doteraz myslel, že američania si to vyhodili do vzduchu sami
bardejovčania ešte stále vedia po nemecky

Cestou do Svidníka sa na autobusové okná lepí čoraz viac dažďových kvapiek, no, vyzerá to tak, že som nevyspytateľnému priam októbrovému chladnému počasiu ani náhodou neunikol.

Vo Svidníku som vystúpil a na druhej strane cesty som videl ľudí čakať na náprotivnej zastávke. Spýtal som sa kam idú busy a po krátkej debate som znovu upravil svoj plán – smerujem do dedinky Príkra. Také sú tulácke topánky – plány sú vždy veľmi vratké, treba sa prispôsobovať miestnym okolnostiam, človek nikdy nevie, kde skončí. V autobuse som sa dal do reči s tetkou z Mirole, ktorá ma poinformovala o tamojších drevených kostolíkoch a o rozdelení gréckokatolíkov a pravoslávnych, ktorí sa teraz väčšinou delia o ich priestory. Vystúpil som v dedinke Bodružal, hneď pri jednom z týchto kostolov. Mal som šťastie, lebo práve odtiaľ vychádzala kostolníčka, tak som si mohol prezrieť kostol zvnútra. Vraj sem pri duklianskych bojoch dopadol granát, ktorý spravil dieru do strechy no na zemi nakoniec nevybuchol a vďaka tomu stojí kostolík dodnes.

kostol v Bodružali
Z kostola to boli ešte asi 3 kilometre peši do dedinky Príkra. V autobuse ma upozornili, že v Príkrej „už nie je nič“. No tak to som zvedavý. Za hustého dažďa postupujem po úzkej rozbitej asfaltke do kopca. Po pol hodine som dorazil do malej dedinky učupenej medzi kopcami. Príkra – koniec sveta. Ak na svete existuje nejaká dedina, za ktorou už nie je nič, tak toto je ona. Konečná. Najbližší obchod je o tri dediny dole. Autobus sem chodí raz do týždňa, vždy v piatok, avšak aj to len od marca do októbra. Dedina má 4 stálych obyvateľov a zopár chalupárov. Bohoslužba sa tu koná raz za mesiac. Pre jedných najväčšia diera, pre iných stratená dedinka z rozprávok. Pre mňa, no, momentálne miesto, kde sa chcem niekde v suchu vyspať, lebo leje ako z krhly. Našťastie bola hneď na začiatku dedinky vyhoretá chata s veľkou zastrešenou terasou. Predral som sa k nej cez husté lopúšie a cítil som sa ako kráľ. Do vnútra sa síce vojsť nedalo, ale na terase ma čakala suchá drevená podlaha. Spokojne som posedával na karimatke, popíjal pezinské červené a na dážď sa len usmieval. Keď sa zotmelo, uložil som sa na spánok, kto vie, čo bude zajtra.

útočisko

konečne v suchu

Prebudil som sa zavčas rána do hmly a hustého mrholenia. Nechce sa mi ani veriť, že to upršané počasie môže takto húževnato pretrvávať toľko dní. Akoby naschvál. No nič to. Zbalil som veci, nahodil pršiplášť a vydal som sa hore dedinou. Narýchlo som si odfotil tunajší drevený kostolík a vydal som sa na zastávku k rázcestníku.

ľudová architektúra v Príkrej
kostolík v Príkrej
opustený obecný úrad v Príkrej
Jediný problém bol, že som so sebou nemal mapu tejto oblasti, a tak som mohol len intuitívne tipovať a po pamäti odhadnúť, ktorým smerom sa vydať. Chcel som sa dostať na poľskú hranicu. Po nej ide značka asi 100 kilometrov až na Kremenec. Vydal som sa po žltej značke, ktorá ma viedla na rozmočené lúky nad dedinou. Aj napriek sáčkom v topánkach, na ktoré som si pomaly začínal privykať, som mal nohy po chvíli mokré. Ako som tak kráčal, zrazu som v rannom opare zazrel veľkú hnedú postavu, ktorá sa striedavo stavala na zadné a striedavo stála na štyroch pri kriakoch. Kurva, medveď, vravel som si a zastal som. Postava sa však odrazu začala neprirodzene potácať na dvoch nohách, ako strašiak skúšaný silným vetrom. No toto medveď nebude, hovoril som si a vydal sa smerom k nemu. Keď som sa k neznámemu objektu priblížil, vysvitlo, že to je dedo na hríboch, oblečený v hnedom. Asi jeden z tých 4 obyvateľov dediny. Prehodili sme pár nejasných viet a keď sme sa nakoniec dohodli, že kto je na hríboch a kto „turista“, ako ma označil, išiel som ďalej. Po pol hodine brodenia kalužami podmáčanej lúky som stratil značku. Doriti. Už len to teraz potrebujem. Bez mapy, bez značky a v kuse leje. Po 15 minútach som ju našťastie našiel. Chodník viedol hustým lesom, niekedy sa strácal a s ním aj ja. Tu už asi naozaj turista ani nepáchne, naozaj koniec sveta. Postupne som sa prepracoval do sedla pod Beskydom. No teraz fakt neviem, ktorým smerom sa vydať. Krajné situácie si vyžadujú radikálne riešenia. Na krk som si zavesil buzolu a sledujem, kde je sever. Podľa toho som si zvolil smer. Oplatilo sa. Po polhodinovom čvachtaní sa v blate som konečne narazil na hraničný kameň.
Mám cestu a smer, som však spotený ako prasa a nemám si kde oddýchnuť – v kuse leje a fúka strašný vietor. Kráčal som po hraničnom chodníku a zapadal po členky do blata. V topánkach mi čvachtajú litre vody. Tu a tam počuť ako v diaľke padne strom pod náporom vetra. Na chodník čoraz častejšie dopadajú veľké zlomené haluze. Chodník zrazu mizne v hustom kroví. Predieram sa mokrým malinčím, potom zas dvojmetrovou pŕhľavou a zamýšľam sa, či tadeto vôbec dakto tento rok išiel. Po dvoch hodinách chôdze, teda predierania sa a brodenia mokrou vysokou trávou, som dorazil do Čertižného sedla. Bola tam akási búdka, no lavičky v nej boli celkom mokré. Dal som si aspoň pár polomáčaných piškót a pobral som sa ďalej. Znechutenie vo mne vyvolal kríž, na ktorom bola pripevnená maďarská zástava. Ten plagát v Krížoch asi hovoril pravdu. Chodník je čoraz horší a neschodnejší, dážď hustne rovnako ako aj hmla, vietor silnie. Po stupáku na Fedorkov som objavil šípku k studničke. Vydal som sa k nej, veď naposledy som vodu naberal ešte na Čergove. Cestička viedla stále dolu kopcom asi desať minút až k prameňu Laborca. Naspäť som si to musel znovu vyšliapať. Na fotenie tu nemohlo byť bohužiaľ ani pomyslenia, jemná elektronika by takéto hrubé vlhké podmienky zaiste neprežila. Predieranie sa mokrou burinou pokračuje až na vrch Kameň. Nohy mám už od malinčia dotrhané ako včerajšie noviny a tiež poriadne dopŕhlené. Tunajšie pŕhľaviská sa vyznačujú mimoriadnou hustotou a nepriechodnosťou. So zveseným nosom šliapem do neznáma, miestami aj rašeliniskami, kde sa prepadám miestami takmer po kolená do vody a bahna. V tejto nehostinnej atmosfére som v tmavom lese čoskoro natrafil na vojenské hroby. Kríže trčia do hmly von zo zeme, pri niektorých hrdzavý bodák alebo lopatka. Z tabule som sa dozvedel, že ide o hroby rakúsko-uhorských a ruských vojakov padlých v I. svetovej vojne, počas zimy 1914-1915. Prešiel ma mráz po chrbte. Obete najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva. Azda nikto v žiadnej vojne neprežil toľko strastí, ako vojaci, ktorí v zime stáli v zákopoch po kolená v miešanici snehu a blata, premočení, s odumretými prstami na nohách. Na spanie mali jednu deku a vojenskú celtu. Chudobná armáda, často bez zásob, bez zimného oblečenia, poobliekaná vo farebných háboch pobratých od civilistov a mŕtvych, hnaná pudom sebazáchovy. Vojaci, ktorí po kolená v blate tlačili ťažké vozy cez tieto nehostinné lesy, unavení na smrť padali a zaspávali v snehu, vo vode, v bahne. Zákopy smrti sa tiahli po celom Haliči, až kamsi po Lublin. Vedľa jedného z týchto cintorínov bol špinavý povraz a na konci hrdzavý zvonec. Písali tam, že okoloidúci má zazvoniť padlým vojakom. Dva krát som potiahol povraz a zvonec sa rozzvonil – znelo to skôr, ako by som niekomu zvonil na smrť. Som značne prevalcovaný, ale uvedomujem si, že to je veľké hovno oproti tomu, čo tu títo padlí prežívali v zime. Na tabuli na poľskej strane bolo akési motto, v zmysle: nie je dôležité to, že týchto nikto nepoznal, že už ich nikto z blízkych nenájde, ale to, že vytrvali vo vernosti až do konca. Túto tabuľku by som ogrcal, keby sa mi práve chcelo. Slováci tu bojovali za posratého cisára. Na slovenskej strane zas písali niečo v zmysle: nech nás pamiatka padlých vojakov nabáda k zmiereniu. No, to už je lepšie. Pokračoval som ďalej v ceste. Pršiplášť sa mi začal rozchádzať na dve časti a mal som mokré už aj nohavice. Takto sa to ďalej nedá. Bez neporušeného pršiplášťa by mi zmokla karimatka a premokli istotne aj veci v batohu. Spať s takýmito vecami pod celtou v blate kdesi uprostred týchto lesov by bola smrť. Zvieratá už pochopili, schovali sa. Bolo načase, aby som pochopil aj ja a prebudil v sebe pud sebazáchovy. Hrozivo znel totiž aj názov lokality, ku ktorej som sa mal dostať po tejto ceste zhruba do 2 a pol hodiny – Haburské rašelinisko. Už len to mi chýba, nejaké veľké rašelinisko a prepadávanie sa po kolená do bahna. Pri najbližšom rázcestníku som to stočil do prvej dediny. Samozrejme, cesta bola opäť strastiplná. Chodník sa strácal uprostred slatín, kde bola súvislá vodná hladina, tak po členky, potom znovu malinčie a pŕhľava, aby som náhodou nezabudol na odreniny a škrabance na nohách. Z lesných ciest sa stali rozvodnené blatisté riečky, takže som sa cestou dolu šmýkal ako tobogánom. Po hodine a pol som dorazil do Habury. Ďalší scenár bol štandardný – zistiť autobus, vypadnúť odtiaľto. Keď sa nedá, tak sa nedá. Odviezol som sa do čisto rusnáckych Medzilaboriec, ďalšieho zapadákova zapadákovov, kde som si v obuvi kúpil za 90 korún tenisky, aby som mal suché na cestu domov. Tipujem, že som bol v tej predajni jediný zákazník počas toho dňa, lebo predavač na mňa trochu nechápavo pozeral. Absolvoval som „povinnú“ návštevu múzea Andyho Warhola a potom som sa už len oddával príslovečným východniarskym ľudovým cenám jedál a nápojov.
kostol v Medzilaborciach
námestie v Medzilaborciach
múzeum Andyho Warhola
keď už bol ten zákaz fotiť – jeden z Warholových výplodov
malebné to mestečko
ľjude chočeti vele piti, bolj bars fajni alkohoľ

Ako som tak posedával, bolo mi ľúto, že to takto skončí, že výprava na východ je už zas akoby zakliata. Kremenec sa už pomaly pre mňa stáva akousi mystickou nedosiahnuteľnou métou. Lež aj to patrí k tuláckemu životu, človek môže mieniť koľko len chce, no niekedy sa proste nedá. A toto je to.

Neskôr som sa presunul vlakom do Humenného, kde som sa počas čakania na nočný vlak do Blavy oddával podobným pôžitkom ako v Medzilaborciach. V peknom humenskom bare vravím mladej čašníčke: „Akú tu máš najlepšiu a najdrahšiu borovičku?“ Usmievavá slečna vytiahla zozadu z baru luxusnú fľašu, naliala pohárik a vraví: „dvadsaťdva korún“. Nuž, klobúk dole, západniar sa tu vyžije do sýtosti. Z mojej strany toto „vyžívanie sa“ bolo aj dosť účelné, keďže cesta vlakom odtiaľto trvá osem hodín a chcel som tých osem hodín poctivo prespať, čo sa mi nakoniec aj podarilo. Zobudil som sa až kdesi pri Trnave.

Moja cesta sa končí. Čo dodať? Ak chceš spoznať Slovensko, ľudí, porozumieť trošku viac životu v tejto krajine, v našej prírode, tak zahoď SME a Týždeň do hajzla, vypni televíziu Markíza (tie ti dajú aj tak hovno) a vydaj sa na cestu, s otvorenými očami a ušami.

A pointa? Čo je vlastne za tými siedmimi horami a siedmimi dolinami? Tmavé lesy, vlčie hovná, jelenie kosti, víno, rozvodnené potoky, kostoly, mokrade, pŕhľaviská, blato po kolená, zapadnuté dediny, Slováci, Cigáni, Rusnáci, šamani, mudrci a medvede, vojenské hroby, ľudové ceny. Slovensko. Rozprávka.

Like This!

Share


Reklamy
This entry was posted in z východného Slovenska and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s