Keď ide karta – Štiavnické Vrchy, pokus č.2, 17.-18.1.2009

Treba si priznať, že minule to bola bieda … to, ako sme pochodili v Štiavnických. Lenže už vtedy sme sa s Jakubom dohodli, že tento výlet v januári zopakujeme nekompromisne po tej istej trase a všetky nedostatky z predošlého výjazdu odstránime. To, že slovo chlapa nie je hovno, sa potvrdilo v sobotu 17. januára presne o 6,15h, keď sme si na vlakovej stanici Bratislava-Vinohrady pri výčape zadelili úvodný nápoj. Ja – rozbitý z pracovného týždňa, nevyspatý, pobalený hala-bala za 5 minút. Jakub – s prevráteným režimom nočnej sovy po jednohodinovom spánku. Pripravení na všetko. Výprava sa môže začať.

1. deň

Rado nastúpil už na Hl. stanici a v jeho bledej tvári bolo tiež badať doznievajúci odraz piatkového večera. To, že Rado iniciatívne podporil túto akciu, bola pozitívna skutočnosť, ktorá výletu pridávala na pravdepodobnej úspešnosti aspoň tých 30 percent. Chystali sme sa totiž opäť vyraziť v ústrety bájnemu neznačnému bohunickému hrebeňu, ktorý nás naposledy nemilosrdne pokoril. Bolo načase, aby sme pokorili my jeho. Medzitým nás ale čakali bežné strasti, ako veľká potreba vo vlaku, kde bolo na hajzli asi mínus 5 stupňov, nákup v Bille s dilemou okolo 1,5-litrových pív a cesta v autobuse, v ktorom chcel vodič zrejme upozorniť na plynovú krízu protestným vypnutím kúrenia.

Do Bohuníc sme dorazili v čase skvelej akcie, ktorá sa konala v jednom z dedinských dvorov. Išlo o zabíjačku, okolo ktorej sme však len prešli svižným krokom. Ak by nás na ňu omylom pozvali, mohlo by to vážne narušiť chod a úspešnosť našej akcie, to je každému jasné.

Keďže v tunajších horách pekne mrzlo a dlho nesnežilo, nečakalo nás blato a mokrý hlboký sneh ako minule, ale len jemná vrstva škrupinatých pozostatkov starého snehu. Toto nám hralo do karát a umožnilo nám to veselý a rýchly postup hrebeňom. V istom úseku sme začali riešiť dilemy, kde sme to tak mohli naposledy posrať. Kompas a mapa sa nám stali neodmysliteľnými pomôckami, no ani v kombnácii s Radovými satelitnými snímkami z Google Maps sme nedokázali spoľahlivo priradiť vŕšky, po ktorých sme sa pohybovali, k tým na mape.

Napriek tomu sme dokázali udržať smer, až kým sme nedorazili, ako ináč, k vysokému plotu zvernice. Zvolili sme taktiku rovno za nosom a preskočili sme plot. Že to bola úplná kravina sa ukázalo, keď sme o pár minút museli znovu preliezať ten plot na druhej strane zvernice…tá totiž neďaleko končila a dala sa obísť. Tentokrát však prvé okom plota prešlo pivko, aby boli preliezajúci motivovaní sladkou odmenou, ktorá ich čakala na druhej strane.

„My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.” (Ľ.Štúr)

Nie, tento citát tu vôbec nie je odveci. Pred nami stál magický majestátny kopec s pofidérnym názvom Jabloňovský Roháč. Už pohľad na svah, resp. rúbaň porastenú hustým kriačím a drobnými stromami neveštil nič dobré. Samozrejme sme nad tým len mávli rukou a hor sa dopredu. Asi v štvrtine svahu sa však ukázalo, že naše obľúbené heslo: „No, to je hovno.“, nie je až také univerzálne.

Čoraz častejšie sme sa zasekávali v hustých šípkových kroch s nepríjemnými pichliačmi. Radova čiapka čoraz častejšie ostávala visieť na nejakej pichľavej halúzke, čo mu lízla hlavu a na Jakubových predlaktiach sa pod hrdinsky vykasanými rukávmi čoraz častejšie objavovali krvavé driapance v štýle EMO. Aj preto sme uchopili zdravý rozum do hrsti a s hanlivými výrazmi na perách sme zabočili naspäť do lesa s tým, že vrch radšej obídeme. Tak predsa si sa nám nedal celý prejsť, prekliaty bohunický hrebeň.

Napriek tomu sme sa nepodvolili a vystúpili naspäť na ostrie hrebeňa, ktorý nás spoľahlivo doviedol až k zelenej značke smerujúcej na Počúvadlo. Jakub po ceste s obľubou opakoval heslo z minulej akcie: „Hlavne sa držať hrebeňa a nemáš sa kde stratiť.“ Ináč sme okrem muflónov, diviakov a jednej líšky nestretli za celý deň ani vtáčika-letáčika.

Vzhľadom na to, že organizácia akcie bola tentokrát mimoriadne precízna, na Počúvadle nás už čakalo predom objednané ubytovanie na Chate Hron. Neprivítali nás síce baby v mexických klobúkoch s tequillou v ruke, ako som očakávanú situáciu popisoval Jakubovi po ceste, ale chata bola vykúrená, s hajzlom na izbe…nuž čo viac si môžeme priať. V porovnaní so stokárskym pajzlom a mraziarenským boxom – penziónom Dolná Seč z minulej akcie – čosi fantastické…

Chatár bol tiež pozitívne naladený, hneď nám nalial požadované nápoje a odporučil žrádlo v kolibe Veronika. Tam sme sa najedli halušiek pri úderných hitoch kapelky Senzus „Popíjam si borovičku“ a „Štrnky-brnky“ a pomaly sme sa presúvali naspäť do našej chaty s dilemou, či vedúci ešte otvorí bar. Všetko vyriešilo pohostinstvo Konvalinka, kde medzitým otvorili. S neurčitým plánom zastaviť sa na jedno pifko sme sa tu omylom zdržali až do záverečnej. Vydarený deň sme ukončili už tradične otvorenou diskusiou a rôznymi piesňami v priestoroch Chaty Hron.

2. deň

Ráno sme vstávali postupne a veľmi neurčito v rozmedzí od 7,00 do 7,45h. Jakub skonštatoval, že sme zlomení ako katolícka viera, no neskôr sa ukázalo, že to chce len poriadne sa rozchodiť a dostať do pľúc mrazivý ranný horský vzduch. Namazané motory nás hnali vpred.

Pôvodný plán spred mesiaca – dostať sa odtiaľto po červenom hrebeni do Žarnovice mal úplne jasné a samozrejmé kontúry. Prirodzene, nebolo to až také jednoduché, ale o tom o chvíľu… Po ceste z chaty som na ceste našiel rukou písané anonymné posolstvo. Keďže mám slabosť pre náhodne nájdené rukopisy, veľmi som sa mu zaradoval s tým, že nález neskôr uverejním v reportáži. Neskôr som zistil, že ide o dojímavú spoveď neznámeho chlapca, na ktorého sa zrejme vykašľala ženská. Večná hanba jej!

Uvádzam aspoň úryvok, v originále aj s chybami, aby si baby uvedomili, že takto to proste ďalej nejde:

„Bola si mojou 2 dievčinou a nikdy som v takom vzťahu nebol, lebo som mladý. Vidiš, čo sme spolu prekonali, nikdy sme nemali za 2,4 roka problémi takéto. Za 4 mesiace to trošičku skrýpalo, no mlčaním tvojim som si to nevšimol nemohol napraviť. Prišiel by väčší problém no hneď si to vzdala, nebojovala ani trošku za nas…“

Napriek tomu, že my sme si takúto dávku sentimentu dovoliť nemohli, v najbližšom altánku na Richňave nás skoro rozplakala Jakubova cibuľa-morda, ktorá spolu s klobáskou ľahla popolom v našich žalúdkoch.

Naše plány vydať sa po červenej nám prekazilo typicky štiavnické mizerné značenie, ktoré nás opustilo hneď na kopci nad Richňavou, a tak sme sa pustili dole akýmsi zamrznutým korytom potoka. Už to veru vyzeralo všelijako, nemali sme šajnu, kde sme. Nevzdávali sme to však a nakoniec sa nám podarilo napojiť naspäť na červenú v malej kopanici s originálnym názvom Kopanice. Tu nás zaujala mŕtva vytunovaná nákladná škodovica s komínom, asi z roku 1920…

Na cestu nám nádherne svietilo slniečko, ktoré sa v rannom opare odrážalo od primrznutej snehovej pokrývky…akurát že my sme mali v hube saharu a voda už skoro žiadna. Našťastie sme natrafili na studničku. Neskôr sa však ukázalo, že vlastne ani tie Steigre v ruksaku nie sú na zahodenie. Zvlášť zlievka tmavého so svetlým všetkým chutila.

Po žarnovickom hrebeni sme sa po pár hodinách poctivého šľapania dostali až na veľkú lúku s dvojkrížom nad dedinkou Voznica. Pri symbolickom trojvrší nejaké zviera celkom nehanebne zanechalo hovno.

Rado sa nám postupne strácal z dohľadu a tak sme v dedine nevedeli, kde presne zabočiť na Žarnovicu. Chceli sme okašľať asfaltku, ale tým sme si akurát tak spravili dobrú zachádzku. Jakub však skonštatoval, že keby sme tak neurobili, prišli by sme o zážitok z ľudovej architektúry na brehu Hrona v podobe rozsypanej psej búdy plnej odpadkov s nápisom Bak.

Výlet sme diskrétne ukončili v nie veľmi peknom mestečku Žarnovica, kde sme čakali na vlak do Blavy len rovných 14 minút. Výlet nám jednoducho vyšiel, počasie, nohy, všetko šlapalo ako švajčiarske hodiny. Naša nezlomnosť skombinovaná s lyžičkou ľahostajnosti a štipkou dobrej organizácie bola tým pravým receptom.

Proste – išla karta.

Like This!

This slideshow requires JavaScript.

Share

Reklamy
This entry was posted in zo stredného Slovenska and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s