V Zaježke, 27.-30.3. 2009

Zaježová je dnes už celkom známou lazníckou oblasťou na okraji pohoria Javorie neďaleko Zvolena. Známou sa stala najmä vďaka tzv. „novousadlíkom“, teda mladým ľuďom, čo sa sem prisťahovali za jednoduchším a plnohodnotnejším životom. Pre niektorých voľnomyšlienkársky výstrelok neprispôsobivých občanov, pre iných ideálny model pre život, či alternatíva k uponáhľanému kapitalistickému svetu. A aká je skutočnosť?

Do Zaježky pri Zvolene som sa chystal zavítať už dlhší čas, no akosi sa stále nenaskytala vhodná príležitosť. Preto som zase raz zvolil mierumilovnú stratégiu „za každú cenu“, vybral som dva dni dovolenky a prihlásil som sa na prvý možný víkendový pobyt v „ekodome“ na zaježovských Polomoch.

V piatok som nastúpil na neskorý ranný vlak, ktorý bol, na moje počudovanie, plný ako hovado. Prešiel som celý vlak odzadu až dopredu s tým, že nájdem voľné kupé a nenašiel som ani voľné miesto. Situácia sa zlepšila v Galante. Pohoda však trvala len do toho momentu, kým si sem neprisadla mamička s deckom, ktoré nedokázalo 2 sekundy pokojne sedieť a každých 90 sekúnd vybiehalo von a dnu naspäť do kupé, zakopávajúc pritom o prísediacich. Hanba mu! Takže cestovanie ako obvykle nič moc.

Cesta do Zvolena sa vliekla asi aj preto, že som od rána skoro nič nejedol. Za tri hodiny som veru celkom slušne vyhladol, a tak moje prvé kroky z vlaku viedli do vývarovne na zvolenskej stanici. Celkom sympatická jedáleň, okrem mňa len pár cigošov a závany mastných jedál. Pri jedení štandartnej krkovičky s knedľou a kapustou som rozmýšľal ako sa najlepšie dostať až na Zaježku. Samozrejme som nemal zistené spoje. Medzitým mi však vyschlo v krku, tak som sa musel prednostne presunúť do 20 metrov vzdialeného šenku na jeden pivec a borinu. S uspokojenými zmyslami som mohol začať racionálne uvažovať. Z neďalekej zastávky chodí mestský spoj, tuším trikrát za deň, k istej hájovni, odkiaľ je to tak dve a pol hodinky pešo na Polomy. Na zastávke som však zistil, že spoj odišiel pred 20 minútami a ďalší ide o tri a pol hodiny. Zmeškal som ho kvôli krkovičke a borovičke… No čo už, nevadí. Aspoň som mal čas v miestnom Lidli nakúpiť nevyhnutné jedlá a nápoje.

Zvolen na pravé poludnie žil oslavami zelených mužíkov. Po meste sa premávali vozy s koňmi za sprievodu podnapitých mládencov a diev v zelených klobúkoch. Asi mala lesnícka fakulta imatrikulačky.

Nasledoval som dvoch takýchto mládencov na autobusovú stanicu. Napadlo ma, že najlepšie bude pobehať všetkých 29 nástupíšť, a pozrieť, kam všetky tie busy chodia. Keď som prechádzal okolo jedného stojaceho autobusu, pozerám, má tabuľku Pliešovce. Hneď som s radosťou naskočil.

Pliešovce je názov dediny, ktorý sa mi zaryl do pamäti, pretože tu svojho času potulkár a legendárny pingpongový hráč Dušan prehral v krčme pingpongový zápas s nejakými mladými puberťákmi. Asi si predtým dačo zlého „zajedol“ …dodnes si to neviem vysvetliť.

Po ceste som uvážil, že prejsť sa do Zaježky z Pliešoviec by bolo skutočne hovno, preto som vystúpil už v Sáse a spravil si pohodovú túričku až na Polomy.

.. v Sáse ..
Ako som si tak vykračoval, spomenul som si, ako sme sem s Dušanom zavítali pred pár rokmi poprvýkrát. Mali sme len nejasnú informáciu od nejakého Dušanovho spolužiaka, že tu ľudia žijú „prírodným“ spôsobom života a že obyvatelia sú tu veľmi milí a pohostinní. Boli sme vtedy z týchto nepostačujúcich informácií trochu v rozpakoch. Polemizovali sme, či ide o nejakú hipisácku woodstockársku alebo stokársku komunitu, šialených nudistov a naturistov behajúcich po horských lúkach pod vplyvom ľahkých drog, stroskotaných vyliečených narkáčov, alebo hrdých nasledovníkov tradičných slovenských gazdov, oblečených v krojoch, s valaškou v ruke a päsťou hroziacou všetkým neprajníkom. Alebo sú to len obyčajní občania, ktorým lezie na nervy ten humus, v ktorom žijeme?
.. po ceste ..
.. názor na družstve ..
.. kraj zaježovských lazov ..
.. nechcený a odvrhnutý ..
Keď som bol už takmer na Polomoch, prechádzal som okolo miesta, kde sme svojho času prišli poprvýkrát do kontaktu so záježovčanom, i keď starousadlíkom. Popíjali sme vtedy pri ceste pod stromom kyslé vínko a nejaký chlap v montérkach sa k nám približoval potácavým krokom. Hlavou mi prebleslo, čo Dušan vravel o pohostinnosti a dobrom srdci zaježovčanov. Pamätné veru boli slová tohto chlapa, ešte aj dnes ich viem celkom presne odcitovať: „Chlapci ale povedzte mi koľko je hodín, lebo vám zaraz takú jebnem!“ To nám ešte viac pomotalo hlavy – kto sú to teda tí zaježovčania?
.. ja a veľký šéf ..

Dnes už všetci vieme ako to vlastne je. Dnes si už na stránke zajezka.sk každý môže prečítať základné informácie o Zaježke. V skratke – ide o niekoľko rodín a niekoľko dobrovoľníkov, ktorí sa podieľajú na zveľaďovaní zaježovských hospodárstiev a organizujú rôzne víkendovky, pobyty a enviromentálne školenia v spolupráci s Európskou dobrovoľníckou organizáciou, nórskych envirofondov atď ..

Podstatné je, že si ktorýkoľvek normálny človek môže vyskúšať na najodľahlejšej zaježovskej usadlosti Sekier život podľa prírodných zákonov v skromných podmienkach a zostať tu koľko len chce, pokiaľ sa podieľa na zveľaďovaní tohto hospodárstva. Slovo „normálny“ používam z prozaických dôvodov – súčasní obyvatelia Sekiera mi totiž pri rozhovore spomínali aj niektoré neprispôsobivé návštevy a polobláznov, s ktorými sa nebolo možné nijako dohodnúť. Nuž a keď to už títo nenároční ľudia skonštatujú, tak to si ani nechcem predstaviť, aké individuá sa tam musia z času na čas objaviť. Väčšina hostí sa však samozrejme správa normálne.

.. okolie ..
.. Polomy ..
.. laznícke borievky ..
Ja som prvé dve noci strávil na Polomoch. Najkrajšie zážitky mi priniesli domáce kravské výrobky – maslo, syry, bryndza, mlieko – s vysokým obsahom tuku. Tie mi úplne postačovali ako náhrada „mäsových“ tukov k domácej vegetariánskej strave, ktorá sa tu podávala.
.. okolie ..
.. Polomy – interiér ..
.. architektúra ..
.. architektúra ..
.. občianske iniciatívy ..
.. starousadlík na lavičke a dilema, kedy otvoria potravinokrčmu ..
.. sušenie ponožiek na Zaježovský spôsob ..
.. decká na školáku naťahujú morenu
(pozn. nemala byť utopená už prvý jarný deň?) ..

Posledný deň a noc som sa rozhodol stráviť na spomínanom „odľahlom“ Sekieri.

Z centra Zaježovej je to asi trištvrte hodina až hodina do kopca po prašnej ceste. Vzhľadom k tomu, že nádherne a vytrvalo pršalo, prašná cesta sa premenila na bahnisko, za ktoré by sa ani divé svine nemuseli hanbiť. Napriek tomu som expresne a bez tradičného blúdenia dorazil na miesto. Našiel som starý sedliacky dom učupený v stráni, no nikde ani živej duše. Len kozy v šope, sliepky a pár mačiek na dvore. Búchal som na dvere a nič. Hm, no dúfam, že tu niekto je. Vošiel som dovnútra a drzo otvoril dvere do izby. Spoza stola na mňa prekvapene pozeral mladík, že čo mu stojím v izbe v zablatených topánkach a ja som prekvapene pozeral na mladíka, ktorý ťukal do svojho notebooku. Najviac ma teda prekvapil ten notebook, nečakal som tu také vymoženosti. Slovo dalo slovo, ja že som návštevník a tak, on, teda Axel, že je nemecký dobrovoľník. Pokecali sme čo má kto nového a zoznámil som sa aj s Chrisom, Američanom, ktorý mi svojím výzorom pripomínal hlavného hrdinu filmu Into the Wild. Okrem týchto dvoch chalanov tu momentálne bývajú ešte dve Moraváčky a jedna Nemka. Ináč veľmi v pohode partia normálnych ľudí, ktorí sa nehodia do žiadnej z hore vymenovaných skupín, o ktorých sme polemizovali s Dušanom.

.. smrť chodí po horách ..
.. spánok ..
.. kupko? ..
.. Sekierske interiéry ..
.. Sekierske interiéry ..
.. Sekierske interiéry ..
.. Sekierska usadlosť ..
.. Sekierske kozy ..

Teoreticky som tu mal ako návštevník s niečím vypomôcť, lenže chalani už kŕmidlo pre kozu dostavali, vonku lialo ako z krhly a tak sa mi ušlo len lúskanie orechov. Dosť času sme prekecali o tom, čo tu vlastne kto chce a dozvedel som sa viaceré zaujímavé skutočnosti. Preto som sa rozhodol podeliť sa o nové poznatky a dedukcie.

Čo by ste možno chceli vedieť o pobyte na Sekieri ale na stránke zajezka.sk sa to asi nedozviete:

1. Ako sa dá riešiť dlhodobejší pobyt na Sekieri, ak som dospelý občan slovenskej národnosti? Môžem len tak odísť, kašlať na úrad práce, poisťovne, atď ..?

Ak by ste sem chceli prísť bývať cez európsku dobrovoľnícku organizáciu, musíte mať menej ako 30 rokov a byť inej národnosti než slovenskej. To je prvý háčik. Ide o to, aby ľudia navzájom spoznávali rôzne európske kultúry. Človek, čo sem príde zo zahraničia dostáva od tej organizácie aj symbolické vreckové. Náklady na život na Sekieri sú prakticky nulové a tak vyžije celkom v pohode. Dobrovoľnícke programy sú však časovo obmedzené (1 rok, alebo tak nejak).
Ako občan slovenskej národnosti máte teoreticky 3 možnosti:

a.) prísť, podieľať sa na zveľaďovaní, pričom keď sa osvedčíte, môžu vás zapojiť do brigád, kde sa dá aj trochu privyrobiť. Pri tomto všetkom však treba behať na úrad práce a tváriť sa, že si niečo zháňate, čo nie je v súlade so zákonom.

b.) prísť ako dobrovoľne nezamestnaný a platiť poplatky do poisťovní sám.

c.) najradikálnejšie riešenie – odhlásiť sa z poisťovní a prísť prežívať bez účasti štátu na vašom osude. Pri možnosti 2 a 3 však nerátajte v budúcnosti s príliš vysokým, ak vôbec nejakým, dôchodkom 🙂

2. Ako je to s krátkodobým pobytom na Sekieri?

Je vhodné sa dopredu ohlásiť na niektoré z čísiel uvedených na stránke. Každý návštevník platí prvý týždeň pobytu 3 eurá na deň a mal by odpracovať každý deň cca 5 hodín. Po týždni sa cena znižuje na jedno euro. Ak ste dlhodobým obyvateľom, neplatíte. V cene je zarátaná aj strava (domáci chleba, syr atď.). Ak si chcete len spraviť dovolenku, flákať sa po okolí a nemakať, platíte 9 eur na deň.

.. pastiersky domček ..
.. dovidenia Sekier ..

Zima na Sekieri je podľa slov usadlíkov pomerne nenáročná. Treba len zabezpečiť drevo na kúrenie, postarať sa o kozy, sliepky, veci okolo domu. Na jar, keď sa seje a maká v záhradke, či na poli, to veru môže byť zaujímavejšie 🙂

Prespal som v kuchyni za praskotania ohníka v krbe. Striaslo ma pri pomyslení, že už o dva dni budem znova v šedivej Bratislave. Sekier a Blava, dva svety, ktoré si nie sú v ničom podobné. Keďže sa však už viackrát ukázalo, že pocity sú hovno, spokojne som zachrápal.

Ráno som vstal zavčasu, aby som sa stihol presunúť pešo cez hory a cez doly do Zvolena ako som mal v pláne. Ako obvykle som zvolil neznačenú skratku. Na cestu mi príjemne popŕchalo a ja som sa čoskoro stratil. Chcel som sa dostať na zelenú značku na hrebeň, mapu som všelijako pretáčal a nakláňal na všetky svetové strany, no nepomohlo. V lese nikoho, teda okrem jeleňa a veľkého diviaka, ktoré signalizovali, že som sa ozaj zamotal. Nakoniec som po dvoch hodinách vyliezol kdesi v doline a tak som si ďalšie dve hodinky odšlapal po asfaltke. Autobus mi totiž, ako som zistil, zdrhol pred pol hodinou, ďalší ide o tri a pol hodiny – klasika.

.. doma by som zbúchal lepšie kreslo, ale nezbúchal by som ten výhľad z neho ..
.. cestou – necestou ..
.. tak tento vrch som nenašiel na mape ..
.. kostolík ..
.. zabudnuté rekvizity z natáčania filmu “Into the Wild” ..
.. nechcený a odvrhnutý 2 ..
.. pamätajte – vždy brať len to najnutnejšie! ..
.. smutný pohľad na kačice medzi odpadkami na Môťovej ..

Vo Zvolene som zistil, že mi zdrhol vlak, a tak mi neostávalo iné, než opäť navštíviť tú „svoju“ vývarovňu. Chcel som ísť domov autobusom, no oba východniarske spoje z Michaloviec a Humenného, čo išli do Blavy, vo mne vzbudili veľké znechutenie, lebo boli totálne preplnené. Preto som radšej v šenku otočil nejaké boriny a išiel až na ďalší vlak.

Môj rýchlik Slatina bol však po pol hodinke jazdy nútený zastať v poli, a to z príčin, ktoré pekne vyjadril chlap s telefónom, čo fajčil pred vozňom: „…ale nejaký chumaj sa ti je..l pod vlak tak stojíme.“

Vo vlaku dopíjam Kelta a dochádza mi, že moja cesta sa znovu končí… i keď, nie tak celkom, veď na cestách sme v istom zmysle vlastne po celý život. A všetky ich konce i začiatky akoby sa stretávali v jednom bode. Cesty a návraty, cesty návratov – možno práve to je cesta života, ktovie. Otázka je, či to niečo mení na skutočnosti, že zajtra zase vstávam 5:25 do roboty…

Like This!

Share

Reklamy
This entry was posted in zo stredného Slovenska and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s