Štiavnické Vrchy bez kariet – 31.10. – 1.11. 2009

Asi žiadna neznačená trasa sa nezapísala do histórie slovenskej turistiky tak rýchlo ako Bohunický hrebeň v Štiavnických vrchoch. Reč je o dnes už legendárnom majestátnom hrebeni, ktorý sa tiahne z obce Bohunice až na rázcestie Dekýš štiavnickým kopcovitým terénom prevŕtaným miestnymi baníkmi ako ementáler z Tesca.

Tohtoročná výprava bola v porovnaní s predošlými dvomi výnimočná, a to najmä vysokým počtom účastníkov, ktorí sa v počte kusov 10 odvážili na prechod mystickým hrebeňom.
Popularitu, hojnú účasť a hodnotu celej akcii pridali nielen predošlé dve priekopnícke výpravy, keď išla aj nešla karta, ale aj výnimočné presmerovanie tradičnej akcie TK Filozof „Dušičky“ z Tatier do Štiavnických vrchov, a taktiež Manikov personálno-turistický manažment, ktorému sa v poslednej dobe venuje čoraz intenzívnejšie.

V sobotu ráno som sa už tradične stretol po šiestej na stanici Bratislava-Vinohrady s Jakubom, ktorého som vymákol ako práve vyhadzuje plastový pohárik od rumáka do koša. Vo vlaku sme sa pridali ku zvyšku partie a osviežili sa tohtoročným kyslým červeným vínkom, ktoré niektorým vyčarilo úsmev na tvári, zatiaľ čo iní ho diplomaticky odmietli. Cesta nám ubehla rýchlo ako Jacksonova ruka do trenírok malého chlapca, ani sme sa nenazdali a už sme sa našli v levickej Bille pri nakupovaní nevyhnutných jedál a nápojov. Po štandartných raňajkách sme sa štandartne presunuli štandartným autobusom do štandartného Pukanca. V Devičanoch celkom neštandartne pristúpil Dušan, ktorému padla plánovaná víkendová paľba na diviaky a presunula sa na iný termín, z ktorého sa možno presunie na ďalší termín.

V Pukanci sme sa rozdelili na dve skupiny – skupinu č. 1 a skupinu č. 2. Spoločným cieľom oboch skupín bola Chata Hron na Počúvadle, kde sme sa večer mali stretnúť. Skupina č. 2 pritom smerovala po peknom značenom hrebeni a tvorilo ju 6 dievčat Heppy, Mišinka, Borka, Kučka, Alenka a Babula) a chlapec Ján, aby sa dievčatá už načisto nestratili. Skupinu č. 1 tvoril zmiešaný kolektív chlapcov i dievčat: Ivo, Manik, Jakub, Rado, Luu, Maťo, Dušan, Lucia, Aďa a Palo a mala namierené na spomínaný legendárny hrebeň.

Pre vysvetlenie treba podotknúť, čo bolo vlastne dôvodom pre opakovaný prechod bohunického hrebeňa. Išlo hlavne o kultový kopec Jabloňovský roháč, ktorý sa nám minulý rok nepodarilo zdolať kvôli neschodnosti terénu. Okrem tohto cieľa nás čakalo zakopávanie slivovice priamo na hrebeni, a to na mieste, ktoré bližšie neuvediem, pretože sa tam o rok chceme stretnúť a tento lahodný nápoj si aj zaslúžene vychutnať.

Tentokrát sme na tento prechod boli vyzbrojení predošlými skúsenosťami, vďaka ktorým sme sa stali priam orientačnými majstrami Štiavnických vrchov.
Napriek tomu sme hneď pri nástupe na hrebeň omylom trošku zablúdili. Partia ostrieľaných potulkárov a filozofov však počas cesty neohrozene zdolávala všetky levely a prekážky – či už išlo o orientáciu v teréne, preliezanie plotov zvernice a nakoniec zdolanie tŕnistého výstupu cez bohaté kriačiny na spomínaný Jabloňovský roháč.

V poslednej reportáži som uviedol citát Ľ. Štúra, ktorý sme uplatnili pri neúspešnom pokuse vystúpiť na Jabloňovský roháč: „My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“

Tentokrát som sa rozhodol uviesť iný citát, od M.R. Štefánika, ktorý efektívnejšie dvíha morálku v nepriechodnom teréne, keď všetko smeruje do sračiek a postupuje sa len pomaly a neisto:
„Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“

Celý prechod hrebeňom však až na Paľove roztrhané gate a Jakubove doškriabané predlaktia prebiehal tak hladko, až mi tobolo divné. Nechcelo sa mi veriť, že by sme to zmákli len tak, ako nič.
Prekážka sa vyskytla pred plánovaným výstupom na posledný vrchol hrebeňa Roháčovo. Narazili sme na skupinu ôsmych džípov. Hneď ma napadlo, ako Dušan spomínal, že slovenskí lesníci a poľovníci sa po lesoch pohybujú hlavne v autách značky Lada Niva. Stáli tu autá Toyota, Nissan, Land Rover, Volvo atď., asi všetky svetové značky okrem Nivy. Napriek tomu nešlo o bratislavských hubárov ani nič podobné. Do riti nás poslali poľovníci, ktorí sa tu o hodinu chystali spustiť krížovú paľbu a vystrieľať 1000 nábojov na 3 diviaky, ktoré tadiaľto pravdepodobne prebehnú. Museli sme sa teda znížiť k ustúpeniu od pôvodného plánu zdolať už konečne celý bohunický hrebeň naraz a odbočiť do doliny na zelenú turistickú značku.

Na Počúvadlo sme dorazili už po tme. Nasledovala krátka aklimatizácia v bufete Konvalinka, ubytovanie sa v chate Hron a potom trochu dlhšia aklimatizácia v bufete Konvalinka a v spoločenskej miestnosti chaty Hron.

Výlet sa vydaril, dokonca niektorí účastníci podotkli , že to bolo len polovičné hovno, čo znamená, že to bolo na úrovni. Či išla alebo nešla karta bolo tentokrát nepodstatné, karty sa roztrhali a zahodili do hajzla. Tie sú pre turistov a my sme už predsa len trošičku bojovníci.

Like This!

This slideshow requires JavaScript.

Share

Reklamy
This entry was posted in zo stredného Slovenska and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s