Zo Starých hôr do Harmanca v zaujímavom počasí, V.Fatra, 9.-10.1. 2010

Motto:

Veľké je plemä ľudské,
potápajúce sa v hlbinách a dobýjajúce nebo
a zakotviace na hradbách nekonečna:
a predsa trnieme všetci,
že príde okamžik, a nás tu už nenájde!

(V. Beniak – Meditácia)

Turistické výlety môžeme vo všeobecnosti rozdeliť na tie čo sú múdro naplánované, potom tie menej rozumné a ešte trošičku menej rozumné. Keď vylúčime múdro naplánované akcie, ktorých v rámci našich turistických tlúp organizujeme pomenej, naskytá sa otázka, čo nás vlastne vedie k tomu, že teplo svojich domovov s obľubou zamieňame za mokré oblečenie, 100-kilometrovou rýchlosťou sa ženúci vietor v ksichte, či fialové prsty na nohách. Okoložijúci spoluobčania často považujú takéto drvivej väčšine neprispôsobujúce sa správanie za vyhľadávanie senzácií, zbieranie dobrodružstiev, alebo úplný nerozum. Pritom to o čo tu ide je len o prachobyčajné presvedčenie, že vypadnúť hocikedy hocikam je vždy tá lepšia alternatíva.

Na druhý januárový víkend hlásili mizerné daždivo-veterné počasie a my sme sa dohodli na čiastočný prechod hrebeňom Veľkej Fatry. Tmavé ráno si ma už tradične našlo s pivkom v ruke na železničnej stanici Vinohrady, kde som pristupoval ku zvyšku partie v zložení: Manik, Dušan, Borka, Vlado, Peťo a Paľo. Na akcii celkom netradične prevažovali zástupcovia TK Filozofu, čo bola vzhľadom na pomery v našej členskej základni potešiteľná skutočnosť. Vo vlakovom kupé som zistil, že za tých pár minút, kým sa vlak presunul z hlavnej stanice na Vinohrady, som už stihol premeškať otvorenie tradičnej ochutnávky vín. V jej duchu sa v podstate niesol aj zvyšok cesty až do Banskej Bystrice, kam sme dorazili už dobre naladení. Autobus na Staré hory sme stihli akurát, Peťo dokonca s rezervou na zakúpenie plechovíc Kozla. S Manikom sme chvíľu polemizovali, či sa radšej nepreviezť až do Bešeňovej a močiť si tam pri pive v horúcej vode dva dni riť, avšak tento nápad bol nakoniec jednohlasne zamietnutý. V Starých horách nás predsa čakalo príjemne teplé, sychravé, až jemne daždivé počasie. Aj preto sme sa hneď po príchode presunuli do miestnej reštaurácie na polievku a pivec.

Po hodinke sme započali dlhý výstup na Majerovú skalu. Na chodníku bola súvislá pokrývka rozmočenej brečky, ktorá si kedysi hovorila sneh a do toho nám popŕchalo. Manik asi po 20 minútach chôdze hlásil bazény v topánkach (keď už nevyšli tie v Bešeňovej). Moje deravé šmatláky sa držali vďaka neoprénovým vložkám, no ani tie dlho nevydržali. Po nekonečnom výstupe na Majerovu skalu a niekoľkých prípitných pozastaveniach sa nám naskytol dychvyrážajúci výhľad do hmly, ktorá sa svojou hustotou približovala oparu v našom obľúbenom račianskom šenku Džambo počas hokejového prenosu. Hmla, ťažký mokrý sneh, dážď a zmrznutý dážď nás sprevádzali vlastne počas celého výletu. Pri výstupe na Líšku po hrebeni sme si s Manikom uťahovali z Vladových predpovedí o silnom nárazovom vetre, ktorý akosi nebol badateľný. Hore sme zistili, že to čo nám trvalo 40 minút malo podľa značiek trvať 20 a ešte je to na Krížnu slušný kúsok brodenia mokrým snehom. Na Krížnej sme sa pofotili a zistili sme, že už je dosť hodín. Ale čo tam po tom, však dole zlezieme raz-dva. Bol to však omylom omyl. Hneď za vojenským vysielačom, kde mi silný severák išiel priam roztrhať pončo, som si spomenul na Vladove slová o nárazovom vetre. Jeho sila sa stupňovala a viditeľnosť čoraz viac zhoršovala. Do tváre nám šľahal zmrznutý sneh a chodník samozrejme vyšľapaný nebol, navyše tu snehová pokrývka bola neporovnateľne vyššia ako po ceste hore. Do úplnej tmy ostávalo zhruba 57 minút. Keďže Borke sa zdala byť veterná Krížna vhodným miesto na prezliekanie nohavíc, s Manikom sme sa vybrali trošku popredu prešľapávať cestu. Pri nulovej viditeľnosti boli jediným oporným bodom koly vytŕčajúce zo zeme. Niekedy bolo problém takýto kôl nájsť aj pri naších orlích zrakoch, preto môžeme len ďakovať, že nám vietor nešľahal do ksichtu spredu a mohli sme sa vyhnúť strmým tobogánom z hrebeňa do doliny. Manik kričal v tom vetre, že to asi nie je hovno a že Heppy by ho zabila, keby tu s ním bola. Mne sa zdalo, že toto asi je už „TO“. Manik hovoril niečo o viere pri hľadaní kolov v šere, ktoré pomaly sadalo na hrebeň. Jeho slová sa však dáko strácali vo vetre, preto ich tu nahrádzam malou poetickou vsuvkou:

Viera je vtákom šklbaným
a nádej ľahká pani –
starý sneh sníva po horách
a skrýva naše rany!

(V. Beniak – Smutná je naša záhrada…)

K rázcestníku so šípkou s nápisom „Horský hotel Kráľova studňa“ sme dorazili už prakticky po tme. Hmla aj vietor ustúpili, no nepamätali sme si presne, ako sa do hotela dostať. Boli sme už riadne premočení a každý sa už videl v teple, osprchovaný, niekde v bare… Popredný slovenský burič ľudu Janko Kráľ by v takejto situácii povedal:

Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám, hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám.

Vzhľadom k tomu, že my sme chceli spať v posteliach, tieto verše neprichádzali do úvahy. Nakoniec nás k nášmu útočisku priviedli koly.

Pekne zrenovovaný hotel zíval prázdnotou a jeho personál zíval lenivosťou. Ledva sme sa sem dozvonili. V sprche voda o trochu teplejšia ako sneh vonku, radiátor tiež hrial len aby sa nepovedalo. Preto sme hneď po príchode zaradili režim vnútorného vykurovania pomocou Borkinej borky a uťahovali sme si z Paľa a Peťa, ktorí dnes chceli spať v záhrabe, no pre zhoršené podmienky a oblečenie premočené na sračky nakoniec spali len v náleve. Spánku však prirodzene predchádzal kultúrno-spoločenský program, ako to na našich akciách býva zvykom. U personálu sme objednali pivá značky Urpiner a poľahky sme sa zložili pri krbe s erárnou gitarou a inými lahodnými nápojmi. Piesne a tance časom vystriedali meditatívno-filozofické debaty, i keď u niektorých účastníkov prevládali skôr naturalistické až pudové sebareflexie. Počas večera sme boli celkom nezmyselne obvinení z rozliatia vosku na stôl a bolo nám zakázané vziať si nejaké pivá na izbu. Peťo našťastie nestratil duchaprítomnosť a prepašoval nejaké v tričku. Proste ťažká škola v prírode, prístup personálu – flegmatickej Zuzany H. a jej frajera prevádzkara Hermana K. – nebol našim srdciam blízky, ba zdal sa mi voči nám nespravodlivý. Medzitým sme ešte stihli byť opätovne nezmyselne obvinení z vytopenia pisoára. Následne nás chatárka vymkla, takže sme sa mohli pohybovať len medzi izbou a hajzlom, avšak ako by to nestačilo, oznámila nám, že vypínajú elektrinu (čo je v trojhviezdičkovom hoteli nanajvýš zaujímavá praktika)… Tma …

Zrak náš sa vrýval do noci,
vyzýval, klial a prosil
možno by peklo vyslalo
regiment čiernych posíl.

(V. Beniak – Po nebi tiahnu mrákavy…)

Keďže nálada bola viac než dobrá a gitaru sme si priniesli na izbu, s použitím čeloviek mohol hudobno-tanečný program bez problémov pokračovať. Kedy skončil, to už neviem…

Na druhý deň sme sa namiesto vľúdneho a povzbudivého slova znaveným pútnikom dočkali len nevrlých poznámok o trieskaní do gitary a podobných nezmysloch. Navyše sa mi zdalo, ako by nám dakto v noci klepol kladivkom po hlave, možno niektorým aj dvakrát, vstávalo sa pomerne ťažko.

Pri obdržaní účtu za poskytnuté služby nás rozveselila a zároveň zarazila položka „horúca voda 0,66 Eur“ do termosky (ešte by som tam dopísal „ochotne poskytnutá“, nech je absurdnosť dokonalá), no najmä „fľ. borovičky, konzumácia vlastného alkoholu 7 Eur“. Zjavne vymyslené položky sme si nechali riadne vyúčtovať, no na bločku sa prirodzene objavila len suma za ubytovanie a raňajky. Podľa pečiatky hotel prevádzkuje firma ‘boh s.r.o.‘, čo len dokresľuje pofidernosť celej situácie. Vychádza mi z toho asi toľko, že chatárka sa hrá na Boha, no pritom závidí turistom borovičku. Čo už .. Dušan nazval účet výrazom „židáčina“, čo je asi najvýstižnejšie.

Aspoň jednou pozitívnou skutočnosťou bolo, že nám kotolník a prevádzkar v jednej osobe vysušil v kotolni veci, i keď aj tu nezabudli podaktorí poznamenať, že smrdeli ako vytiahnuté z komína. Napriek týmto všetkým skutočnostiam sme skonštatovali, že večerný kultúrny program bol dobrý a môžeme sa s kľudným svedomím pobrať ďalej.

Pôvodnú trasu sme jemne presmerovali do Harmanca, kvôli pretrvávajúcemu odmäku a sychravému počasiu. Chodník viedol cez kaňon prešpikovaný jaskyňami a zaujímavými skalnými útvarmi a pripomínal skôr prechádzku Slovenským Rajom než Veľkou Fatrou.
V Harmanci sme výborne vymákli autobus do Banskej Bystrice, resp. do vývarovne na stanici. Po krátkom osviežení nasledovala cesta vlakom do rodnej Bratislavy. V Žiari nad Hronom údajne celkom omylom nastúpila Mišinka s bratom, i keď tu by sme tipovali skôr úmysel zúčastniť sa akcie aspoň čiastočne po piatočnom zaváhaní. Mišinkin brat Rišo krátko po zvítaní neváhal prezentovať svoju fyzickú zdatnosť tým, že omylom zlikvidoval okno v chodbičke nášho vozňa necitlivou manipuláciou, čím vlastne zabezpečil nepretržitú kvalitnú ventiláciu všetkým ostatným cestujúcim. Keďže sprievodčíčka-cvikmajsterka bola naša krvná skupina, nad touto príhodou sa len pousmiala.

Ani som sa nenazdal a v chvate vyskakujem opäť na Vinohradoch, opäť po tme a opäť v šedom rodnom meste. Ďakujem Bratislave za túto šedosť, lebo bez nej by som si asi nikdy naplno neuvedomil čaro hôr, čaro vypadnúť hocikedy hocikam a za akéhokoľvek počasia. Mesto inšpiruje pohnúť lenivou riťou. Nech inšpiruje každého, kto číta tieto riadky.

Like This!

This slideshow requires JavaScript.


Share

Reklamy
This entry was posted in zo stredného Slovenska and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s