Výlet na východ do Polonín a Bieszczad, 29.5.-1.6. 2010


Zapoměnte na lesní pustiny a hluboké hvozdy. Na sladkou chuť lesních plodů se teď chodí do Lidlu.

(nápis na fľaške Korunní minerálky, ktorú som pil po ceste)

Výlet na východ do Polonín a Bieszczad bol voľným pokračovaním stroskotaného výletu do Čergova a Ondavskej vrchoviny z roku 2008. Nasledujúci popis tentokrát nebude mať žiadny filozofický podtón ani pseudoliterárny obsah, čo je dobrá správa pre tých, ktorých bavia skôr obrázky. Texty budú však opäť necenzurované, čo je zlá správa pre tých, čo sú zvyknutí na papierový obrúsok pred papuľou.

Cesta do Medzilaboriec trvala 10 hodín a 15 minút a spravil som počas nej tuším len dva dôležité zábery.

‘Tvoj tatko je panic’ – nápis na stene, výrok hodný mudrca

Ináč na margo toho ultradlhého cestovania – medzi Bratislavou a Trnavou sedel v kupé jeden asi 5-ročný nemecko-slovensky hovoriaci chlapec neprestajne hulákal na svojho otca: „Es dauert zu lange!“. Podotýkam, že vystupoval v Piešťanoch. Takémuto človeku by som fakt povinne predpísal aspoň jednu cestu z BA do Humenného. Tak nech sa uvedomí, keď si náhodou toto bude čítať. Síce, on asi ešte nevie čítať.

Po prestupe v Humennom sa so zvýšeným počtom turistov z Indie úmerne zvýšil aj počet letákov politickej strany humenského rušňovodiča Paliho. V Medzilaborciach, kde sa zotmelo dvojnásobne, mu konkuroval len bilbórd strany Most-Híd so sloganom: „Smelo po ukrajinsky!“, ku ktorému by som dodal asi len slogan z bratislavských bilbórdov „lebo Bugár“, nech je komédia propagandy dokonalá.

Kvôli nákupu v Tescu som nestihol plánovaný spoj do Habury, kde som neslávne ukončil svoj výlet v roku 2008. Podarilo sa mi však chytiť aspoň stopa do neďalekého Borova, odkiaľ je to do Habury už pomerne blízko. Tu som prespal v nejakých kriakoch. Ráno som zistil, že rozkladanie celty po tme niekedy neprináša architektonicky estetické výsledky.

Po presune do Habury som asi po 15 minútach stratil značku, v dôsledku čoho som sa musel brodiť kravským oraniskom, takže po prvej hodine šľapania som vyzeral asi ako po týždni na horách.
.. ďalší symbol pripomínajúci povstanie proti vlastnému štátu a Nemcom ..

Tá pravá východniarska zaváľaná a zarastená cesta však začínala od Chvastejova smerom na hrebeň. Predieranie prvej triedy.

áno… tam do tej húštiny ..

Hore pod hrebeňom som objavil skromnú útulňu, ktorú som si pri ústupe pred živlami prírody v roku 2008 vôbec nevšimol. No myslím, že by mi vtedy aj tak nepomohla. V prípade núdze však túto skromnú zasmradenú chatku náhodným turistom odporúčam. Nachádza sa asi pol kilometra pod vrcholom Koprivnica vedľa zelenej značky.

Táto útulnička vyžarovala dobrú energiu, pretože súdiac podľa množstva prázdnych fliaš od alkoholických nápojov v nej boli ľudia pomerne často šťastní.

Nasledovala rezervácia Zródliska Jasiółki a Haburské rašelinisko, cez ktoré viedol drevený mostík, aby ste sa neprepadli do rašeliny. Ináč by som sa ani nečudoval, lebo prehnitý mostík prašťal pod nohami, asi po ňom jazdia tunajší hobby motorkári a štvorkolkári, ktorí tu rozjazdili väčšinu chodníkov na sračky. To sú asi tie výhody, že sme už v tom Schenkárskom priestore, či ako sa to volá, že môžu po hranici v lese nestrážene jazdiť takíto smradi.

.. super hra – nájdi na fotke srnku ..

.. strom má na každý symbol doňho nasilu vrytý tú istú odpoveď ..

.. komančovia si v Poľsku vybudovali vlastnú dedinu ..

Po niekoľkých hodinách chôdze cez všadeprítomné blato, bahno, brečky a podmáčané lúky som dorazil do Laboreckého priesmyku, kde bol kedysi hraničný prechod do Poľska. Čakal som nejaký typický pohraničný obchodík s lacným alkoholom, kde by som si doplnil aj zásoby vody, ktoré sa dramaticky znížili v dôsledku počtu studničiek 0 po ceste a taktiež dusného počasia. V priesmyku nebol okrem jednej kadibúdy ani vlčí prd. Neostávalo mi nič iné, len pokračovať do Lupkovského priesmyku, kde sa mal podľa mapy nachádzať prameň.
Cesta bola katastrofálna a priesmyk som prešvihol, takže som sa musel kúsok vrátiť. To sa už pomaly začalo stmievať a hľadať studničku na priestranstve 200×50 metrov zarastenom hustou pŕhľavou bol nezmysel. Predral som sa radšej za sprievodu neslušných výrazov na perách dole k hraničnému železničnému tunelu do Poľska.

Po koľajniciach som sa dostal až k opustenej osade Lupków, kde som na železničnej stanici zazrel v jednom okienku rozsvietené svetlo. Sedel tu v malej kancelárii jeden železničiar. Už dosť vyprahnutý som sa spýtal na vodu, že či si môžem doplniť, na čo mi strýco odpovedal, že: „może pan, ale jest taka jakaś“. „Taka jakaś“ znamenalo, že chutila, akoby ju po tridsiatich rokoch vypustili z dajakej hrdzavej rúry, ale bola to konečne voda! Po krátkom rozhovore sa mi podarilo vybaviť nocľah v prázdnej čakárni, vlaky tu totiž začnú premávať až od 19.6. Akonáhle som za sebou zavrel dvere od čakárne, spustila sa vonku taká hrmavica a lejak, že som bol dosť rád, že som tu a nie na hrebeni dakde v mokrom lístí pod celtou. Lejak neustal až do rána.

.. dnes bolo toho blata trošku viac ..

.. nedávam a neberiem úplatky ..

Ráno ma zobudil už nejaký iný železničiar. Posedel som si u neho v kancelárii na čaji. Vlastne nechápem, čo tu robí, keď tu teraz nepremávajú žiadne vlaky. V kancli som si z dôležitých vecí všimol len dáky panel so svetielkami, PC s otvorenou Mozillou a holú babu na stene, tak asi pracuje s týmito vecami. Dobrá robota. Ináč komunikácia v miestnom nárečí bola pomerne jednoduchá, lebo pán mi pri rozhovore vysvetľoval lokálne problémy tým tunajším spôsobom: „No i kurwa tutaj kurwa taki kurwa chłopak kurwa domek zbudował kurwa i to kurwa nielegalnie, no i teraz kurwa mu go kurwa woda zalała kurwa…“ Potom v rádiu hlásili, že na juhu Poľska má liať celý týždeň. Železničiar zdvihol výstražný ukazovák a spýtal sa ma: „I wiesz co to jest?“ „Eee, nie wiem“, odpovedal som. „Kara Boża“. Tak sa pýtam, že akože trest Boží, že za čo? „Za grzechy.“ Ebénci, tak zas si to za všetky hriechy odnesie moja dovolenka, pomyslel som si. Potom som mu povedal, že však aspoň poleje polia a bude rásť žito. Tento nevydarený vtip sa ukázal byť ešte menej vydarený o pár hodín neskôr…

Na stanici sa neskôr zastavil nejaký známy tohto pána a hodil ma do Nowého Lupkowa. Viezol som sa v legendárnej nesmrteľnej poľskej rachotine Polonez po tankodrómnej ceste. Preto sa aj debata v aute točila okolo „rozpierdolonych“ cestách a turistických chodníkoch.

.. Lupków – I. svetová – Švejk ..
.. potôčik Oslawa oslavuje rekordne vysokú hladinu ..

Pokračoval som pešo do Michowej Woli, odkiaľ som sa chcel vrátiť naspäť na hrebeň a šlapať ďalej smerom na ukrajinskú hranicu. V Smolniku som ešte musel odfotiť jednu dôležitú radu do života, keďže mám určitú slabosť pre názory pospolitého ľudu vyjadrované nápismi na zastávkach či hajzloch.

.. PIJ, PAL, KONIA WAL – „Pi, fajči, hoň si vtáka“ ..

V Michowej Woli som zazrel malé potraviny. Napriek tomu, že som nemal žiadne zloté, rozhodol som sa vyšmeliť dačo za euráče. Mladá usmievavá predavačka sa najprv zdráhala, že kde ich vymení a tak, ale na múriku sedel miestny šéfvedúci múrika pred potravinami (ďalej MŠMPP) s pivom v ruke , ktorý mi sľúbil, že „všetko vybavíme“. Niekam odbehol a o chvíľu prišiel s dákou pani, ktorá stanovila kurz a dala mladej inštrukcie. Ja som ešte pritlačil na ich city, že fakt potrebujem kúpiť pár veľmi dôležitých vecí na cestu a bolo to vybavené. Kúpil som si zopár pív, minerálku a žuvačky. Keďže sa medzitým vyčasilo, otočil som pár pív pri rozhovore s MŠMPP a predavačkou. MŠMPP podal taký návrh, aby sa predavačka za mňa vydala, keďže mám eurá. Svadba by vraj prebehla na Slovensku v rusnáckej dedine Palota, lebo tam ti vraj v potravinách nalejú poldeci. Čiže tam by bola hostina. Predavačka nesúhlasila, vraj eurá nie sú všetko a MŠMPP vyjadril názor, že keby on „miał taku babu“, tak by ju veru za sto eur nedbal predať na Slovensko. Nakoniec po MŠMPP prišla pravdepodobne rodina na aute, tak si ešte násilím spoza pultu prisvojil jedny cigošky a dáku fľašu, že nech mu to młoda napíše. Tak som sa pomaly pobral aj ja.

Ináč zaujímavé je, že kým na slovenskej strane nájdete kopec rusnáckych obcí a stretnete sa s pôvodným nárečím, v Poľsku v týchto končinách po nich už nie je ani stopy. Vlastne to nie je až tak zaujímavé, ako skôr logické, keďže Poliaci sa po druhej svetovej veľmi rýchlo porátali s „kolaborantami“ – 20000 Rusínov bolo z poľsko-slovensko-ukrajinského pohraničia násilne vysťahovaných, Slováci na zabratom území horného Spiša a Oravy a Židia, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, boli zas prenasledovaní a vraždení bandami Józefa Kurasia, ktorému zosnulý poľský prezident Lech Kaczyński v roku 2006 odhalil v Zakopanom pomník ako poľskému národnému hrdinovi.

Ale späť do prítomnosti. Po žltej značke som sa konečne vrátil na hrebeň do Balnice, čo je vlastne stanica úzkorozchodnej železničky, ktorá v minulosti slúžila na zvážanie dreva.

.. miestami bol vstup „surowo“ zakázaný ..

.. tejto žaby mi prišlo ľúto, akurát keď začali lejaky a išla jej karta, prešlo ju auto ..
.. Balnica ..
.. stanica v Balnici ..
.. v Poľsku premávajú po lesoch trošku iné „traktory“ ..
Nasledoval dlhý výstup po hranici na vrch Černiny, kde od tzv. malej vojny s Maďarskom v roku 1939 až do roku 1945 končila slovenská hranica. Práve počas tohto výstupu sa spustil strašný lejak, ktorý neustal až do ďalšieho rána. Namiesto pokojného pozvoľného presunu do útulne v Ruskom sedle ma čakal vyše 4-hodinový pochod bez prestávky, aby som dorazil čo najskôr. V cieli som mal už v topánkach kúpaliská a bol som na sračky mokrý. V útulni jemne zatekalo, no na prespanie táto búda stačila. Akurát ma znepokojovalo, že pred siedmimi rokmi tu podľa mojich spomienok stála piecka s komínom, ktorá už neexistuje. Takže oheň sa nekonal.

.. po ceste na Černiny ..
.. na útulni nie sú dvere, tak bolo potrebné za pomoci stola vybudovať bezpečnostné zátarasy proti medveďom. Ten dvojkilový kameň na podlahe, čo to celé drží, by mal zastaviť zhruba 300-kilového medveďa ..
.. Tie dve veci, ktoré vás na potulkách držia ako tak na tej správnej ceste ..

Ráno som obvolal pár kamarátov a zistil meteoprognózy, ktoré sa nijako neodlišovali od tých z poľského rádia. Má liať celý týždeň, čiže to tu balím, šetrím dovolenku na lepšie časy a padám odtiaľto. Kremenec potretíkrát 0.

Po dlhej kamenistej ceste, pôvodnej z roku 1865, som sa dostal až do zaniknutej rusínskej obce Ruské, vysťahovanej kvôli výstavbe vodnej nádrže Starina.

.. stádo zubrov reaguje pri stretnutí s človekom útekom. Ich reakcia však závisí od okolnosti, zloženia stáda a znepokojenia zvierat ..

.. BOD 10: „vždy pamätaj, že príroda bez človeka prežije, ale človek bez prírody nie.“ – jeden z mojich obľúbených sloganov, držím prírode palce ..

Z Ruského som sa chcel dostať na autobus do Runiny. Tu by som sa rád pristavil a podčiarkol, že úsek od terénnej stanice NP Poloniny do sedla Zálomy je tá najhoršia značená turistická trasa, po ktorej som kedy v živote išiel, s výnimkou predierania sa kalamitiskami v Nízkych Tatrách. Je otázne, či nie je chodníkom náhodou potok, lebo ten by bol asi ešte tou najschodnejšou variantou absolvovania tejto trasy. Stromami zaváľané bačoriny striedali nepriechodné kriačiny atď. Je to škoda rozpisovať, len keď tam dakedy budete, nechoďte tadiaľ, len o to by som vás poprosil.

.. tadiaľto a stále tak isto ..

Keď sa mi konečne podarilo dostať na rozbitú zvážnicu, zrazu, čuduj sa svete, ide okolo osobné auto s poľskou značkou a pristavuje sa pri mne, že či nechcem niekam hodiť. Práve sa husto rozpršalo a tak túto náhodičku z nebies hneď prijímam. Z debaty v aute vysvitlo, že Poliak si po rozbitých zvážniciach nelegálne skracuje cestu z Poľska za nákupmi do Ukrajiny, čím ušetrí asi 100 km cesty. Cez rôzne témy sme sa prepracovali až k tomu, že ako sa nám tu vlastne na Slovensku super žije, keďže vo Varšave stoja byty okolo 120 000 Eur a v Medzilaborciach len 10 000 Eur. Potom sa ma ešte Poliak pýtal, že či aj v Bratislave máme toľko Rumunov ako je v Medzilaborciach. Proste debaty na úrovni vysokej znalosti pomerov.

.. Vonku tma a v krčme svetlo ..
.. vonku zima, v krčme teplo ..
.. vonku dráma, v krčme fraška ..
.. vonku nikto, v krčme fľaška ..
(Stavebný Materiál “Pivo”)

Poliak ma vysadil priamo pred šenkom v rusínskej obci Topoľa. Keď som vošiel do šenku, vládlo tu hrobové ticho. Pri stoloch sedelo pár stálych zákazníkov s červenými tvárami a nemo pozerali do pohárov. Keď dopili, výčapníčka bez slova zobrala poháre a doliala vodku. Ja som si chcel dať kofolu, no povedala mi, že tu sa také nepije, tak som si musel dať pivo. Po chvíli prišiel asi 15-ročný chlapec na bicykli, v krčme vyfajčil asi 5 cigariet za stáleho mletia po rusnácky, čomu som priveľmi nerozumel. Potom si ešte za pultom vypýtal jednu kapurkovú veľkú vodku, že ju len chytro „lugne“, že nech mu ju napíše… Potom odfujazdil, zrejme zháňať ďalší chlast. Toľko dojmov z Topole, cieľovej stanice zmareného výletu.

.. posledný pohľad na upršané východné Karpaty cez okno autobusu ..

Nasledujúci scenár bol už štandartný – vystúpiť a zmoknúť v Snine, dať si pistáciovú zmrzlinu na stanici (nemali orieškovú), dať si miešané Šariše v bufete v Humennom, nočný vlak do Blavy a ráno o siedmej do roboty. Koniec. Bez pointy.

Like This!

Share

Reklamy
This entry was posted in z východného Slovenska, zahraničie and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s