Slnovrat s bytosťami, Stolické vrchy, 25.-26.6. 2011

V čase zabudnutom, zrodil sa deň,
v sídle človeka z pramatky vzišiel ten,
kto uzrel minulosť, hrdý Sloven.
Prachom dejín zapadnutý, tisícročia starý sen.

(Hromovlad, Zabudnutý sen)

Každý jedinec na tejto zemeguli bez rozdielu je viazaný k nejakému národu, kmeňu či etnickej skupine. Národ je zas viazaný k zemi, ku krajine, do ktorej tisícročia zapúšťal svoje korene a zachovával tu zvykoslovie predkov. Kto svoj pôvod odmieta, v slepej pýche hľadajúc osobnú slobodu a kto zo starobylých zvykov nepozná ani zlomok, už teraz je mŕtvolou mátožiacou sa bludnou stokou bezduchej a beztvarej zotročenej spoločenskej masy.

V mohylách prach, popol z dôb minulých,
zabudnutý vekom pradávnych čias,

nevidený, ukrytý tam, kde neprenikne hlas
syna, ktorý zabudol, čo znamená vlasť.

Mýty a legendy starých časov,
nadobudli tvár po stovkách rokov
ako strom, čo rástol, zapúšťal korene,
hlboko z minulosti zakvitla ratolesť.

(Hromovlad, Tiene minulosti)

Uvedomujúc si uvedené skutočnosti, rozhodli sme sa tento rok osláviť staroslávny sviatok slnka, lásky, plodnosti zeme, zdravia a životodarnej sily so Slovenmi a inými bytosťami  pod Cisárskou hoľou v objatí Stolických vrchov.

“Dávno to bolo, dávno, tisíc rokov už odvtedy, ako na tej zemi, po ktorej chodíte a do ktorej po ťažkej práci skladáte kosti svoje ku kostiam otcov, bola krajina veľká, ľudnatá, bohatá a slávna, ktorú nazývali Veľkou Moravou: bola to zem a krajina otcov vašich.

Od rieky Torysy tam pri Tise rozbiehala sa k širokému Dunaju a od tohoto k Tatrám a za Tatrami sa ešte ďaleko-široko rozkladala Poľskom, Českom a Sliezskom ku končinám ďalekým: bola to krajina veľká! Veľká, ako je Dunaj medzi riekami európskymi a ako Tatra nad vrchmi!”

(Ľudovít Štúr, Starý i nový vek Slovákov, 1841)

Havrilovo – miestna časť Utekáča – nie je práve najvychytenejšia lokalita. Problém docestovať sem z Bratislavy za jedno piatočné popoludnie nám pomohla vyriešiť Manikova kamarátka Alenka, keď nás sem zobrala autom z Brezna – buď jej za to česť a sláva!

 

Tradičné oslavy letného slnovratu v hornatej oblasti nad Utekáčom usporadúva lazník, vedomec vecí slovanských a pesničkár Žiarislav spolu so svojím spoločenstvom Rodný kruh. Spoločenstvo sa sústreďuje na obrodu pôvodných slovanských sviatkov a tradícii v súlade s rodným duchovnom našich predkov. Podmienky účasti na oslavách boli stanovené jednoznačne: vziať si oblečenie v duchu rodných tradícií a priniesť  ”dobrú živu v duši”. Oboje sme splnili a priniesli sme navyše záložnú živu vo fľaši.  Ja, Miška a Manik.

Miška ešte pred odchodom napísala nasledovnú báseň, v ktorej sa miešala radosť z blížiaceho sa víkendu s rozpačitosťou z neznáma, ako bude podujatie prebiehať.

Tam kde líšky poprajú Ti, tú najsladšiu noc,
svätojánske bylinky mi vrátia moju moc.
V košielôčke ľanovej preskočím aj vatru
a do toho odrieknem si pohanskú mantru.
V 5 eurovom Tesco stane, spočinieme do rána,
ja len dúfam, že sa nevrátime sťa by chorá vrana…

Choré vrany nás síce obišli, no hneď po príchode do Havrilova sme sa museli popasovať s čarami svätojánskej noci. Keď sme dorazili do dediny, bola už čierno-čierna tma. Nebo bolo plné hviezd a hora odkrývala poklady. Bludičky, duše mŕtvych nepokrstených novorodeniat, sa hemžili lesom a my sme kráčali po blatistej ceste smerom do sedla Pereš, odkiaľ sme sa chceli dostať na miesto osláv. Po pol hodine sme zbadali dvoch duchov, ako postávajú pri zoťatých kmeňoch stromov na zvážnici. Posvietili sme si na nich baterkami a zistili sme, že ide o živé duše – Vladimíru a Svetlonoša, ako sa nám predstavili. Našim umelým osvetlením sme im zničili temnú atmosféru svätojánskej noci, čo Svetlonoš prijímal s nevôľou, no zdalo sa mi, že Vladimíra z Olomouca, opojená temnotou a záhrobným tichom chladných slovenských hôr, svetlo priaznivo privítala.

Svetlonoša som sa po zoznámení  spýtal, odkiaľ je, no odpoveď bola: “Odnikiaľ, som bludný koreň.” Vtedy som ešte nevedel, že junák v ľanových šatách so širokým opaskom je maliar, ktorý strávil 12 rokov v Kanade ako učeník u svojho šamanského adoptívneho otca, kde dostal duchovné meno Pitchegigwaneh. Na otázku, čo tam vlastne robil, mi odpovedal: “Tie lesné oné.” Dokument o Danielovi Pitchegigwanehovi si môžete pozrieť tu.

jedna zo Svetlonošových malieb

Po dlhšom výstupe lesom sme vyšli na lúky a pasienky, ktoré boli posiate hovnami ako nebo hviezdami. Neraz sme pri prekračovaní elektrického drôtu pre dobytok stúpili do šťavnatého kravinca. No najväčšiu smolu mal Svetlonoš, keď bosou nohou obutou v koženom krpci stúpil presne do stredu toho najväčšieho a najčerstvejšieho kravského hovniska na celej zemeguli, až mu nôžku zvrchu zalialo.

Keď sme sa vymotali z drôtov a bohatstva lajen, zvítali sme sa poriadnejšie počastovaním spolupútnikov z tradičnej trenčianskej borovičky, čo ocenil najmä Svetlonoš, ktorý vraj píjava iba Alpu. Po otvorení z fľašky obradne odlial zemi a dal okoštovať aj svojej píšťale.

Ako vravia Sloveni: Chvála za dary Zeme a chvála bytostiam, z ktorých vzišli.

Po znovuobjavení značky sa začal strmý výstup nočným lesom na Cisársku hoľu. Po istej dobe sa proti nám spriahli lesné sily svätojánske a vyslali pravdepodobne rarachov a lesné čudá, aby nám pomiatli cestu. Tá nám zmizla pred očami ako plátok Nitranu v papuli československého ovčiaka a s ňou sa stratila aj značka. Nasledovalo vzdorovité predieranie húštinami a po pol hodinke sme uzreli mesačný svit na vrchole Cisárskej hole. Kdesi v diaľke sa ozýval bujarý spev a bubnovanie a zazreli sme aj slabé svetlá. Práve tie nás šťastne doviedli do cieľa.

V hlbinách lesa, v tieni starých stromov,
kde život je ukrytý lesnou temnotou,
putoval som často v tieni konárov,
lesný duch strážil cestu, zbrázdenú sieťou koreňov.

(Hromovlad, V žiari hviezd)

Po zoznámení sa s najhlučnejšou partiou východniarov naplnených duchom opojných nápojov sme zistili, že sa tu nachádzajú aj tzv. karpatskí Indiáni odetí v rôznych kožiach a s perím vo vlasoch, čo bolo pre mňa trochu prekvapivé vzhľadom na rodné smerovanie tohto podujatia. Pri ohni sme sa stretli aj so samotným Žiarislavom, ktorého sa nám v týchto končinách pri poslednej potulke minulý rok nepodarilo nájsť. Nasledovala naša tradičná hudobná produkcia s husľami a odchod do stanov okolo tretej nadránom.

lúky  pod Cisárskou hoľou v Stolických vrchoch

Svätojánska noc skutočne odkryla poklady. Túto náušnicu sme našli ráno pred stanom.

Slnečné ránko na cisárskych lúkach

V sobotu bolo potrebné pripraviť večerné oslavy. Hlavnou úlohou bolo pozvláčať drevo z lesa na štyri vatry, ktoré bolo potrebné vystavať v smere štyroch svetových strán vo veľkom vykosenom kruhu.

kruh na večerné ohne

Chlapi taktiež stavali spoločný prístrešok pre bytosti a pri spoločnom ohnisku sa varili odvary z rozličných bylín, kto akú do kotla prihodil. Devy chystali slnečný tanec, iní chlapi zas obrad píšťaly koncovky a obrad štyroch živlov k večernému kruhu.

Počas dňa boli pri spoločnom ohnisku hovory o význame osláv, ktorých sa ujal Žiarislav. Vedomec rodného kruhu zdôrazňoval napodobňovanie prírodných úkazov vykonávaním obradov a ich význam, keď sa prostredníctvom nich stávame živou súčasťou prirodzeného kolobehu všehomíra. Túto skutočnosť vykonávajú Sloveni z duchovnej pohnútky a zároveň ich pôvodné obrady majú duchovne obrodiť. Význam obrodenia má byť pritom ten, že človek sa cez úctu k bytostiam a vďačnosť  za dary zeme navracia  k podstate svojho srdca, ktoré očisťuje a tak prispieva k vyváženému chodu všehomíra a k životodarným hodnotám. Človeku pritom nestačí len viera, ale potrebuje aj vedomosti o prírodných javoch, ktoré ho obklopujú. Pretože podľa neba a podľa zeme človek určuje mieru všetkých vecí. A tu niekde sa kruh uzatvára.

Toto som si odniesol zo Žiarislavových hovorov, dúfam, že to bolo ich účelom a jeho výklad slnovratu som neprekrútil.

Žiarislav vo svojej reči k poslucháčom používal oslovenie “bytosti”, alebo “Sloveni”.

 “Slovák i menom svojim i postaťou svojou zemskou ba i životom národňím, ktorí sa v ňom krjesiť začína, je sin slova a najblizší ďeďič Slovenstva. Slováka meno je dústojnuo, je zvláštno; bodajbi ňikdi pre jeho vinu na sveťe do pohaňeňja bolo ňeprišlo! Lebo Slovák v prujšej vrstve bitosťi svojej národňej, ňič je ňje inšje ako Sloven, ten Všekmenovec Slavjanskí, preto že každí kmen šíreho velikjeho Slavjanstva menuje sa Sloven.”

(Michal Miloslav Hodža, Slovenská reč, alebo Slovenčina je slovenskej povinnosťi povolaná a vivolená osobňica, a puosobňica)

Pri spoločnom ohnisku

Zorana, Kolumbijčanka, Živoslava, Ivana, Jasna a Zemislava

lukostrelci

Jeden z mladších účastníkov

Pasienky a lazy pod Cisárskou hoľou

Počas dňa sme sa pri fľaške vína stretli opäť s umelcom Svetlonošom Danielom Pitchegigwanehom, ktorý nám okrem zdrvujúceho disharmonicky futuristického čardáša na husliach odprezentoval duchovnú prednášku o tetragramoch a hexagramoch a rôznych iných gramoch a o úniku z našej trojrozmernej dimenzie. Tu by som však rád podotkol, že duch bežného Slovena rozmýšľa skôr o kilogramoch, ktorými sa dá určiť napríklad množstvo vypestovaných zemiakov, než o hexagramoch, o ktorých môže akurát tak polemizovať nad fľaškou.

Svetlonoš Daniel Pitchegigwaneh

Lukostreľba je umenie, ktoré bohužiaľ neovládam

Horana a s chlapom v ovčej koži

Ak máš záujem o rýchle odstránenie zubnej skloviny, drumbľa je pre teba ten správny hudobný nástroj

Miškine ľudovie maľovánky

Podvečer nám pri jedení chlebov s kozou nátierkou vyhrávali Bytosti aj Horana. Potom sa čakalo už len na zotmenie. Na cisárskych lúkach sa počas dňa postretávalo mnoho Slovenov. Jedni prišli peši, bosí a spali len tak pod stromom, iní polonahí v indiánskych kožiach, niektorí prišli aj na koni, no a našla sa aj Kolumbijčanka z Londýna, ktorá sa na miesto doterigala s ružovým plastovým kufrom na kolieskach. Prišla indiánka-učiteľka v cigánskych triedach v Košiciach, prišiel death-metalový spevák a gitarista zo Žiaru, prišiel starý bača, speváčka z Oravy, rytieri v trojrohých klobúkoch či bosá trampka s dredmi na hlave. Všelikto.  V konečnom dôsledku sa nás okolo ohňov pochytalo za ruky do 300 ľudí vo veku od 2 do 80 rokov.

Sťa skaly tvrdé, nemenné, v pevnú horu zlúčené,
ohňom bleskov národy v jeden spojené.
Tokom času skúšané, vetrom, mrazom hlodané.
Tak túžim vás ja vidieť i dnes tak spolu stáť.
Sťa vetvy živé, zelené, do tela stromu spletené,
do tejto zeme národa vrástli korene.
Prachom dejín hrdúsené, zradou, besmi hryzené.

Tak túžim s bratmi zvolať: Toto je Slavia!

(Hromovlad, Slavia)

Vladimíra, Gabko a Miška

Viem, že príde čas, kedy ma svetlo zahubí,
svetlo, ktorým som žil, ma vysuší a pohltí
smrť, tak ako strom, v ktorom som svojho času žil,
v prachu sveta spočiniem, aby som sa opäť narodil

stromom v lese stojacim

V lone matky, v objatí čierno-čiernej zeme,
tlkotom srdca ožívam ako strom.
Prijímam svetlo, život, vodu šumiacu dažďom,
silu v žiare slnka, pohrávam sa s vetrom.

(Hromovlad, Žiť stromom)

Po zapálení ohňov pozdravili obradníci štyri svetové strany – polnočnú, poludňajšiu, rannú a večernú. Po obradoch sa prijímal spoločný chlieb a vydymovali sa choroby z tela na najbližší rok. Sloveni volali na slávu: “Vajana!”, alebo čokoľvek iné.  Nasledovala veselica s hudobníkmi zo Žiarislavovej skupiny Bytosti a divotancovačka až do ranných hodín. Počas noci sa konal aj očistný obrad podstrižín – strihania vlasov a prijímania duchovných slovanských mien. Týchto sme sa už bohužiaľ nedočkali, lebo nás zmohla únava a neutíchajúci studený vetrisko.

s Miškou

Manik a Vladimíra

V nedeľu sme sa len s nevôľou rozlúčili s bytosťami a vyrazili sme smerom do Utekáča cez samotu Holanďanov Ter-Vrugtovcov, u ktorých sme nocovali v sene minulý rok. Tí však gazdovstvo medzitým predali novým slovenským majiteľom.

Od hlavného gazdu sme sa dozvedeli o osudoch tohto auta, ktoré sa mu samovoľne zviezlo z kopca a nabúralo. Napriek tomu funguje výborne.

milión čerešní

utekáčsky kocúrisko

Ťažko sa nám vracalo z kopcov a lazov zo spoločenstva bytostí do našej hlučnej, uponáhľanej a šedivej Bratislavy. Je to pocit, ako odchod z domova do cudziny, keď polovica duše ostáva bdieť v horách, aby tá druhá mohla čakať, kým sa opäť spolu stretnú. Kým z človeka bude opäť skutočný človek.

(V článku boli použité fotky a fotoportréty od Manika a Mišky)

Like This!

Reklamy
This entry was posted in zo stredného Slovenska and tagged . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s