Na posledný novembrový víkend som v rámci činnosti nášho TK naplánoval výlet do Štiavnických vrchov. V príspevku „plánovaných akcií“ som túto akciu prezentoval ako „tulácky veget“. Čo by to však bola za akcia, keby sa mierne neskomplikovala.
V sobotu pred siedmou ráno sme sa s Jakubom za podpory novembrového dažďa a studeného vetra vydali v ústrety Štiavnickým, trošku sa zrelaxovať po pracovnom týždni. Do Pukanca sme dorazili autobusom o necelé tri hodiny. Po úvodnom nákupe, ktorý pozostával z tradičných klobás, cibule a sáčkových liehovín, sme sa vydali po asfaltke smerom do Bohuníc, odkiaľ sme sa chceli pustiť po neznačenom bočnom hrebeni Štiavnických. Po ceste padal nepríjemne mokrý sneh a do toho húdol ešte nepríjemnejší vietor, a tak sme museli pristúpiť ku konzumácii vareného vína z termosky. Po príchode do Bohuníc mal teda Jakub batoh o kilo ľahší. Vydali sme sa po hrebeni, trasa presne vytýčená, na Počúvadle nás večer očakával teplý penzión s príjemnou obsluhou, dobrými nápojmi… Museli sme sa však najprv doslova prebrodiť hrebeňom, pretože napadlo dosť veľa snehu a snežiť stále neprestávalo. Po ceste sme samozrejme nikoho nestretli, iba pár krvavých stôp a obrovského kanca, ktorý nám pripomenul, že v batohoch smutne odpočívajú mäsové výrobky. Najedli sme sa a plní optimizmu suverénne pokračovali v ceste, bez chodníčka, veď sa nemáme kde stratiť. Po pol hodine sme sa ale trošku zamotali a dorazili sme k plotu diviačej zvernice. Keďže tabuľa neuvádzala „zákaz vstupu“, preskočili sme bránu, aby sme nestratili ten „správny“ smer. Keď sme cez zvernicu dorazili na zelenú značku k asfaltke, predpokladali sme, že o dve a pol hodiny, teda chvíľu po zotmení, budeme na Počúvadle. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme po 25 minútach šľapania dorazili k horárni Segíňov, ktorá bola podľa mojich výpočtov už niekde ďaleko za nami. V tej chvíli ma napadla len jediná možnosť, kde sa mohla stať chyba – vydali sme sa zlým smerom. Pomaly sme sa teda vracali naspäť, že reku pred Počúvadlom si už môžeme šupnúť aj tú sáčkovú liehovinu, ktorá mimochodom chutila a smrdela ako pneumatiky roztopené na ohni. Po ceste sme stretli bežkársky pár. Prehodili sme pár slov, že kto kam ide a tu vysvitlo, že vlastne teraz ideme úplne opačným smerom. Teda predtým sme išli správne. Doriti. Pán bežkár spochybňoval naše turistické schopnosti a vnútil nám názor, že na Počúvadlo už dnes určite nedorazíme. Nechali sme sa prehovoriť, len sme nevedeli pochopiť, ako sme mohli za pol dňa prejsť taký malý kus cesty, kde sme sa to zamotali. Hodinu sme sa teda trepali do zapadákova Jabloňovce, kde sme ďalšiu hodinu čakali s premrznutými nohami na autobus do Levíc. Na zastávke sme nahlas upodozrievali ten bežkársky manželský pár, že sú to obyčajní vyslaní špióni, ktorí nám chceli prekaziť výlet na Počúvadlo. Isté však bolo, že sa tam už nedostaneme, plán sa zosypal ako domček zo zhnitých karát.
Po príchode do Levíc sme sa nevedeli zhodnúť na tom, ako ďalej. Nechcelo sa nám tak potupne skoro domov. V šenku sme sa dohodli, že pôjdeme taxíkom do penziónu Sýpka, ktorý nám medzitým Samo našiel na internete a ktorý sa mal údajne nachádzať neďaleko Levíc, že tam prenocujeme. To, že ide o fiktívny penzión, sme zistili až potom, čo ho taxikár nevedel nájsť a domáci o ňom vraj v živote nepočuli. Na ich odporúčanie sme skončili v penzióne v Dolnej Seči. Vnútri kosa ako v decembrovej kadibúde, no vedúci sľúbil, že nám zakúria. Práve v tom čase sa totiž okrem nás v penzióne nik nenachádzal. Po niekoľkých nápojoch za ľudové ceny sme sa presunuli do izby. Zistili sme, že je tam zima, resp. že je tam približne rovnaká teplota ako vonku. Radiátor nepomáhal. Po zožratí superpálivej klobásy, z ktorej sme sa skoro rozplakali, (na čo nás predavačka v Pukanci upozornila, no mávli sme nad tým rukou) sme na seba dali všetko zvyšné oblečenie a zakuklili sa do studených prikrývok s tým, že do rána sa to hádam vykúri… No nevykúrilo sa. Zobudili sme sa stuhnutí od zimy a ponáhľali sme sa na vlak naspäť do Levíc s heslom na perách – Dolná Seč, rýchlo preč. Vlak sme samozrejme zmeškali a tak sme si to museli odkráčať pešo po železnici. Ponáhľali sme sa, aby sme stihli ranný autobus do Devičian. Pôvodne sa v nedeľu malo ísť z Počúvadla po červenom hrebeni do Žarnovice, no museli sme poopraviť plány. Nestihli sme však ani ten autobus do Devičian.
Na železničnej stanici sme, ako neskôr skonštatoval Jakub, asi jediný krát počas celého výletu splnili bod nášho plánu – navštíviť hajzle. Po pivnom nákupe v Bille nám išiel vlak do Tekovskej Breznice, odkiaľ sme sa opäť hrebeňom chceli dostať do Devičian, odkiaľ nám išiel 16:30 posledný autobus naspäť do Levíc. Z Breznice sme fučali do riadneho stupáku na Hrádok a makali sme cez hlboký sneh bočným hrebeňom Štiavnických celú cestu takmer bez prestávky. Prehrávali sme však súboj s časom – sneh nás priveľmi brzdil. Zo Žuhráčky to mala byť ešte hodina dole. Mali sme asi 45 minút. Lízli sme to dokonca skratkou, no v Devičanoch dostala naša výprava osudovú ranu – posledný autobus nám zdrhol priamo pred očami. Chýbali nám asi dve minúty. V znepokojení sme sa presunuli do krčmy, aby sme prerokovali vážny stav a porozmýšľali, ako túto prekérnu situáciu vyriešiť. Jakub spočiatku navrhoval taký plán, že by sme najprv minuli všetky peniaze na nápoje a potom sa uvidí. Nakoniec sme sa ale priklonili k inému plánu, lebo ja som mal byť na druhý deň skoro ráno v robote. Spomenuli sme si na vizitku, ktorú nám dal v sobotu večer „náš“ taxikár Tomi. Stopovanie bolo beznádejné, tak sme museli opäť využiť jeho služby. Tomi nás zachránil, no nie ako hrdina, ale ako obchodník – za cestu na levickú stanicu sme „zahučali“ 450 korún.
Na staničnom nástupišti sme ošetrovali rozmočené a premrznuté nohy – odmäk snehu dnes topánkam neprospel. Zvlášť Jakubove napuchnuté chodidlá pripomínali zošuverený remeň vojnového veterána, alebo medicínsku učebnú pomôcku na oddelení patológie.
Napriek tomu sme výlet zhodnotili ako vydarený. Nesplnili sme trasu, nestihli spoje, nenocovali sme, kde sme plánovali.
S odstupom času náš výlet hodnotím ako najhoršie a najnezodpovednejšie naplánovanú akciu za posledný rok činnosti nášho TK. Potvrdilo sa však, že turistika, to nie je len povrchná rekreácia, ale filozofia, ktorej treba niečo aj obetovať.
Nech žije TK Filozof!
Ivov blog - rôzne príhody 